Spomínam si, ako sme sa vlakom vybrali s manželkou po otvorení hraníc v roku 1990 do Viedne. Moja starostlivá manželka pripravila obložené chlebíčky a mlieko, aby sme nemuseli zbytočne míňať peniaze na jedlo. Po vystúpení z vlaku sme dostali zdarma jednodňový lístok na mestskú hromadnú dopravu a električkou sme si to namierili do samého centra, kde sme otvorenými očami hltali tú atmosféru západného slobodného sveta. Tie výklady a predajne na Mariahilfer Straße, to bolo teda niečo. Všetko tak farebné na rozdiel od nášho socialistického šedého a ponurého sveta. Všade plno tovaru od výmyslu sveta, žiaden podpultový tovar, všetko prichystané na predaj pekne na regáloch a na pulte. Bola zima, ale nás hrialo, že sme kúpili kazetové rádio Samsung a chlebíčky sme zjedli v parku, kde viedenčania chodili venčiť psov.
To len tak na úvod, ale o inom som chcel. Ako si tak vykračujeme, tak sme natrafili na skupinku, ktorá predávala kozmetiku a musím povedať, že boli perfektne zohratí a my zas naivní a už to išlo. Slečna mi dávala do rúk akúsi voňavku v peknej fľaštičke so slovami: "Toto máte zadarmo", hneď na to mi dávala ďalšiu a ďalšiu fľaštičku zadarmo, až som mal ruky plné a zakončila, že len túto jednu malú fľaštičku musíte zaplatiť. Keďže nás ohúrilo, čo všetko máme zadarmo, tak sme zaplatili a až neskôr sme prišli na to, že sme vôbec nemali v pláne kúpiť kozmetiku a doma sme zistili, že za tie peniaze aj drahú. Takže v princípe tá jedna voňavka zaplatila všetky tie zafarbené vodičky akože zadarmo. Bola to pre nás dobrá skúsenosť, že v živote nič nie je zadarmo.
Potom sa tieto praktiky rozmohli aj u nás v bratislavských nákupných centrách a zrejme aj inde po Slovensku, kde títo šmejdi ponúkali kozmetiku a iné čačky akože zadarmo. Bolo to jeden čas také otravné, až mi to začalo liezť na nervy a keď mi to jedna mladá pani znovu ponúkala zadarmo v jednom nemenovanom nákupnom centre, tak som ju zaskočil otázkou: "To je fakt zadarmo?" a ona vidinou úspechu, že: "Áno a ešte aj toto." Ja som na nič nečakal, nenechal som ju dohovoriť naučený text, pekne som sa poďakoval a poď ho rýchlo preč. Chcel som ju vyskúšať, že čo urobí. Dobehla ma po dvadsiatich metroch so slovami: "Hulvát jeden, chrapúň akýsi!" a zobrala mi tie voňavky zadarmo. Nezabrali ani moje argumentácie, že veď ste mi to dali zadarmo.
Záverom teda len toľko, že nič nie je zadarmo. A to ani sloboda a demokracia. O tieto hodnoty treba neustále bojovať, lebo vždy sa nájdu rôzni šmejdi, ktorí sa nás pokúšajú a budú pokúšať o ne pripraviť. Preto treba byť ostražitý.
