S korupciou sa stretávame od nepamäti ľudských dejín.
Azda najlepšie definuje korupciu Joseph S. Nye ako také konanie, ktoré nie je v súlade s normami stanovenými pre zastávanie verejného úradu z dôvodu uprednostňovania súkromného prospechu vo forme finančno-materiálneho profitu, alebo postavenia.
Čiže takého záujmu, ktorý ide proti verejnému záujmu a dokonca ho bagatelizuje.
Nezabúdajme však aj na ten aspekt, že korupcia prechádzala a stale prechádza svojim vývojom, neustále sa zdokonaľuje a vytvára mechanizmy, vďaka ktorým je len veľmi ťažko čitateľná:
” Napriek tomu si myslím, že musí vzniknúť nejaká paralelná finančná štruktúra, ktorá musí byť k dispozícii pre účely aj volebnej kampane a ďalších vecí.” Hlas podobný predsedovi strany Smer
Dokonca sa transformuje do slovníka politických špičiek ako prostriedok pre získanie politických bodov. Podľa hesla: najlepšia obrana je predsa útok:
“Ak korupciu nezničíme my, zničí korupcia nás. Korupcia a demokratický právny štát sa nedajú zlúčiť. …M. Dzurinda
A ak k tomu všetkému primiešame mediálno-manipulačnú “domobranu” vznikne zázračný elixír, ktorý môžeme podávať masám ku priamej konzumácií.
Ako teda tomuto spoločenskému fenoménu čeliť? Ako ochrániť štátny záujem od tých individuálnych? A kto je zárukou ochrany štátneho záujmu?
Odpoveď je síce prostá, ale o to komplikovanejšia!
Občan. Iba my sami. Občianska spoločnosť, lebo jej patrí štát, ktorý jej bol odcudzený.
Občania menej rezistentní a v oveľa väčšej miere participujúci na spoločenských zmenách.
Partokracia, ktorú charakterizuje súčasné spoločenské zriadenie, nie je ničím iným len renesanciou feudálneho zriadenia.
Zároveň predstavuje riziká v podobe presadenia radikálnych riešení a koncentrácie moci. Norman Mailer už na konci 2.svetovej vojny na margo tohto poznamenal:
„Demokracia je veľmi krehká. Vychádzam z najčernejších hĺbok ľudskej povahy a znovu hovorím, že prirodzený spôsob vlády, oveľa prirodzenejší ako demokracia, je pre väčšinu národov fašizmus.“
Ostáva teda len veriť, že tie najčiernejšie hĺbky ľudskej povahy už nikdy neuzrú svetlo sveta.
Výmena politických elít však zrejme nestačí. Rýchle a jednoduché riešenia si môžu dovoliť len tí, ktorým súčasný stav vyhovuje, lebo predpokladajú, že sa časť koláča ujde aj im. Nedávno to predstaviteľ jednej mimoparlamentnej strany pomenoval slovami: ”cítim sa tak trochu ako hráč rulety, ktorý vkladá a verí, že sa mu tie peniaze vrátia…”
Takéto riešenia možno označiť len ako podnikateľský plán, pripadne boj o moc alebo spoločenskú prestíž a všetko bohužiaľ naznačuje tomu, že vôbec nebudú zohľadňovať verejný záujem.
Udalosti posledných dní však naznačujú, že občania sa pomaličky prebúdzajú z letargie. Kauza „Gorila“ je dozaista len špičkou ľadovca, možno len informačnou hrou, ktorá si kladie za svoj cieľ výmenu elít, prípadne vytvorenie operačného priestoru na povolebné spolupráce.
Oveľa zásadnejším problémom je kríza politických strán, ktoré voličom nemajú čo ponúknuť. Politológovia už dlhšiu dobu avizujú, že naprieč celým politickým spektrom neexistuje alternatíva názorov, samotné volebné programy sú len nepodareným panfletom.
Ale nezabúdajme na to najpodstatnejšie.
To, že nemáme koho voliť je len odrazom nás samých! To, že sa zaujímame o veci verejné len pár mesiacov pred voľbami, že sme zaočkovaný a teda rezistentní voči korupcii, že je nám jedno, kto kradne - len nech to robí potichu, že sa zaoberáme žabo-myšími ideologickými bojmi s nás robí slepých dogmatikov!
Kládol som si otázku: Čo, alebo kto nás v tieto chladné dni vyhnal do ulíc?
Dostal som odpoveď, ktorá azda najlepšie dokumentuje súčasnú situáciu:
“vedeli sme všetci, že kradnú, ale, že kradnú v takom obrovskom množstve nás už šokovalo… “
Nie som prívržencom rýchlych a radikálnych riešení, ale naskytla sa možnosť vytvoriť dostatočný politický tlak nielen na verejnú ale aj odbornú diskusiu. Využime túto príležitosť, ktorá jediná dokáže liečiť choroby systému, ale nie tým, že spoločnosť zaočkuje ale skôr ju lieči “homeopaticky”.
Tak ako pri každej liečbe je azda sedemdesiat percent úspechu prístup pacienta.
Položme si preto otázku: „Ako by sme sa správali my? Nepodliehame takisto korupcii v našom každodennom živote?“ Vraj kto nekradne, tak okráda svoju rodinu je skoro dnes spoločenskou normou!
Začnime preto od seba, každý len vo svojom regióne dokáže zmeniť veľa!
Vyjdime do ulíc čestní sami pred sebou a túto spoločenskú normu vyžadujme aj od svojich volených zástupcov! V opačnom prípade len budeme dráždiť hada bosou nohou...
