Pradedo ešte koncom 19. storočia pochopil, že z výnosu úzkych kamenistých roličiek rodinu s piatimi deťmi neuživí a odišiel do Ameriky za prácou. Čo zarobil, posielal domov, aby bolo na vzdelanie detí. A tak zatiaľ čo v štátnej škole sa smelo učiť iba po maďarsky, dedov brat chodil do súkromnej nemeckej školy, navštevovanej hlavne židovskými deťmi, od ktorých sa priučil i ich praktickému obchodnému náhľadu na život.
V 20. rokoch po skončení školy sa presťahoval do Zlína a začal pracovať u Baťu. Vďaka znalosti angličtiny a nemčiny sa dostal do obchodného oddelenia a keď Baťa začal expandovať do zahraničia, prihlásil sa ako obchodný zástupca do vtedajšej kolónie Britskej Indie.
Traduje sa, že Baťa raz poslal dvoch obchodných zástupcov do Afriky, aby preverili situáciu s možným exportom obuvi. Po týždni dostal dva telegramy. Prvý zástupca konštatoval, že situácia je beznádejná a trh žiadny, lebo všetci aj tak chodia bosí. Druhý konštatoval, že situácia je ideálna a trh obrovský, lebo zatiaľ ešte všetci chodia bosí.
Neviem posúdiť, či to je alebo nie je pravda. Ale dedov brat so svojim vďaka židovským spolužiakom získaným praktickým ekonomickým myslením si hneď po príchode do Indie všimol, že po mestách i dedinách sa ponevierajú milióny pre hinduistov posvätných kráv, ktorých sa nik nesmie dotknúť, zatiaľ čo pre moslimov takéto obmedzenie neplatí. A ich kože predstavujú neobmedzený zdroj kvalitnej bezplatnej suroviny pre výrobu topánok. Stačí dať drobný príspevok miestnemu hinduistickému chrámu, aby privrel oči nad tým, že nejakú tú starú kravu tesne pred jej prirodzenou smrťou zavedú za dedinu a tam ju nejaký moslim klepne medzi oči a stiahne z kože.
A tak namiesto toho, aby v drobnom predával v Indii Baťove topánky, sa behom 20 rokov stal generálnym riaditeľom siete fabrík v Indii, produkujúcich topánky z miestnych surovín (koží posvätných kráv) pre európsky i americký trh. Cez vojnu začal operatívne vyrábať baganče, remene a sumky na náboje pre britskú armádu, čo ho ako občana nepriateľského štátu zachránilo od internačného tábora a po prijatí britského občianstva od narukovania do armády a získal za to dokonca i vysoké britské vyznamenanie. Po roku 1945 si ponechal naďalej československý vysťahovalecký pas, po získaní nezávislosti Indie prijal indické (neskôr pakistanské) občianstvo a napriek studenej vojne pragmaticky obchodoval naďalej s východným blokom.
Ruská letecká spoločnosť Aeroflot z politických dôvodov lietala pravidelne každý deň z celého sveta do Indie, i keď linky neboli ani zďaleka plne vyťažené. A tak dedo nelenil, navštívil príslušné sovietske úrady a dohodol, že z lietadiel sa vždy vyberú neobsadené sedadlá a v uvoľnenom priestore sa z Indie prepravia vyrobené topánky do Európy i Ameriky za cenu lodnej dopravy. Len na miesto určenia poputujú iba hodiny lietadlom namiesto mesiacov loďou.
Firma Baťa bola spokojná, lebo mnohonásobne urýchlila obrat peňazí a zvýšila svoj prevádzkový zisk, Sovietsky zväz hrdo deklaroval svoje prvé prelomenie hospodárskej blokády Západu na čele so Spojenými štátmi v spolupráci s bratskou Indickou demokratickou republikou, linky Aeroflotu lietali plne vyťažené, dedov brat si dal pripnúť vysoké indické vyznamenanie a spokojne šúchal ruky, ako pekne im to všetko zorganizoval...
A tak jedného dňa počas vrcholiacej studenej vojny povolali dedovho brata z Indie do Moskvy do Kremľa a tam pred kamerami v svetle reflektorov ako prvý západný podnikateľ za rozvoj hospodárskych vzťahov s Indiou a prelomenie imperialistickej hospodárskej blokády dostal vysoké sovietske štátne vyznamenanie a doživotnú zľavu na všetky linky Aeroflotu.
Odvtedy na dovolenky na Slovensko i na pracovné jednania do Baťovho ústredia v Kanade zásadne cestovával Aeroflotom. A vždy, keď na dovolenke osobne kradol kukuricu na družstevných lánoch a pri jej jedení po uvarení šťastne spomínal, ako ho pri tom v detstve gazdovia i paholkovia naháňali s bičom v ruke, nezabudol tiež hrdo pripomenúť, ako vďaka svojmu optimalizačnému nápadu dostal ruskú medailu a stal sa priekopníkom ekonomickej spolupráce Západu a Východu.
