Pre tých, ktorí uvedený príbeh nečítali, zopakujem v dvoch nasledovných odstavcoch niekoľko charakteristických čŕt môjho kamaráta. Po dlhých rokoch civilnej kariéry vo výskumnom ústave so strategicky a zaujímavo pre investorov umiestnenou administratívnou budovou, privatizácii svojho zamestnávateľa, bleskovej zmene hlavnej činnosti ústavu z výskumu na komerčný prenájom kancelárií a následnom okamžitom zistení svojej nadbytočnosti nastúpil na ministerstvo vnútra. A po niekoľkých rokoch plných neustálych personálnych auditov a organizačných zmien sa po krátkej, ale bleskovej kariére vďaka svojim vedomostiam troch svetových jazykov, hlbokým znalostiam informačnej a komunikačnej techniky a zahraničným skúsenostiam, napriek početným dioptriám na oboch očiach, pupkatej postave, ochabnutému svalstvu, nevýraznému hlasu a nevojenskému vystupovaniu stal zakrátko vysoko postaveným riadiacim technickým pracovníkom a podplukovníkom. Proste presne ako v tom modifikovanom írečitom slovenskom prísloví - medzi krátkozrakými okuliarnatý kráľom.
Dlhé roky civilného života sa však podpísali na spôsobe jeho spoločenského chovania, v policajnej uniforme zásadne na verejnosti nechodil a obliekal si ju len na pracovisku, do tajomstva poradových cvikov s obuškom nikdy ani len povrchne neprenikol a namiesto tréningu chvatov a kopov dával radšej prednosť nácviku zásad bojového umenia s počítačovou myšou a klávesnicou. V práci nikdy nepil, maximálnu povolenú rýchlosť pri jazde autom vždy dodržiaval a dokonca si v aute vždy zapínal aj bezpečnostné pásy.
Jedného májového dňa pred dvomi rokmi sa stalo, že kamaráta technika opäť poslali služobne do zahraničia na nejaké technické zaškolenie. Ako zvyčajne oblečený v civile vzorne prišiel na bratislavské letisko už dve hodiny pred odletom a disciplinovane sa postavil do nekonečného radu cestujúcich pred jediným otvoreným okienkom na pasové odbavenie policajtmi. Dlhý rad čakajúcich sa hadil od okienka cez dvere ohradeného priestoru až ku vstupnému schodišťu. Ani ho len nenapadlo, že by mohol použiť svoj policajný podplukovnícky preukaz a predbehnúť sa.
Po pol hodine čakania sa už prepracoval ku dverám ohradeného priestoru, keď tu ho zrazu zo zamysleného snenia prebrali hlasné, dôrazné slová „S dovolením, prosím“!!! Automaticky sa posunul, aby uvoľnil priechod cez dvere a cez ne začal priamo k okienku prúdiť dav ľudí s farárom na čele. Ľudia stojaci vo fronte začali protestovať, ale farár im zvýšeným hlasom a s bleskami v očiach vysvetlil, že oni sú pútnici do Ríma, majú medzi sebou i malé deti a nebudú predsa čakať. Ľudia vo fronte protestovali, že i oni majú pri sebe malé deti a tiež čakajú, ale pútnici sa drzo tlačili vpred ďalej. Kamarát, znalý príslušnej legislatívy, kľudne nahlas skonštatoval, že ak pútnici majú diplomatické pasy, samozrejme že majú právo ísť okamžite vpred, ale ak ich nemajú, musia čakať v rade úplne rovnako ako ostatní cestujúci a posunul sa späť do dverí, aby zablokoval pútnikom voľný priechod cez ne.
A to nemal robiť. Od zúrivosti červený farár pribehol k nemu, začal mu nadávať, nech tie dvere okamžite uvoľní a pútnikov prednostne pustí vpred. Keď kamarát napriek tomu pútnikov vpred nepustil a vrieskajúceho farára si vôbec nevšímal, farár sa dokonca pokúsil ho opakovane násilím odo dverí odstrčiť. Kamarát na prvý fyzický útok nijako nereagoval, ale po druhom napadnutí už farára dôrazne upozornil, že ak ho napadne i po tretí krát, bude sa primerane brániť a zabudne na lásku k blížnemu.
Farár sa zarazil, po chvíľkovom zaváhaní sa rozbehol za policajtom v búdke (hodnosťou asi tak strážmajstrom) a sťažoval sa mu, že kamarát nechce pútnikov pustiť vpred. Policajt sa vyklonil z okienka a výhražne zareval: „Kto ich to nechce pustiť!!“. Kamarát, vedomý si svojho práva, podporeného hodnostnou podplukovníckou prevahou nad radovým policajtom, opäť kľudne a s úsmevom zdvihol ruku, že on, podplukovník XY, OEČ (osobné evidenčné číslo) také a také a ešte raz zopakoval svoj výrok o diplomatických pasoch a VIP. Chvíľu sa s radovým policajtom vzájomne si dívali uprene do očí, potom policajt zneistel a zacúval do svojej búdky.
Všetci účastníci si odstáli frontu presne v takom istom poradí, v akom prišli a všetci (okrem farára a pútnikov) boli spokojní. No povedzte, nie je ten môj kamarát akoby z iného sveta? Veď nielen že sa nepredbehne, aj keď môže, ale dokonca v tom zabráni i ostatným.
