Nápoj mi vôňou pripomínal moju rannú mladosť, keď babička pozbierala starý, na kameň stvrdnutý plesnivý chlieb, naložila ho do vody, aby zmäkol a kŕmila ním potom zajace. A odstátu vodu z neho ako nepoužiteľnú vylievala. Nuž a takáto zliata voda zo starého chleba, plného rôznych odrôd pliesní, bola v Rusku ľudovým nápojom (podobne ako u nás to vtedy bola kofola a pivo), ktorý sa vysmädnutej a vyprahnutej širokej verejnosti distribuoval v obrovských cisternách na dvojkolesových prívesných vlečkách za traktor, z ktorých sa záujemcom priamo na ulici čapoval do pollitrových pohárov. Niekomu z nezvyknutých cudzincov chutil, niekomu nie. V každom prípade jeho konzumácia bola spojená s rizikom získania črevnej fauny a flóry, na ktorú na naše sterilné nápoje zvyknutý našinec nebol absolútne pripravený.
Dlho som chlébnemu kvasu odolával na rozdiel od miestnych, ktorí ho v obdobi suchého zákona (ruskej perestrojkovej verzie prohibície) vychutnávali ako náhradu za nedostupné a zakázané pivo a nevedel som si ani len predstaviť, že by ma niekedy prinútilo niečo tak hrozne riskovať a čo i len trošku si z neho upiť.
Až raz prišiel ten pamätný deň, keď ma ruskí kolegovia prvý raz vzali so sebou do Sosísočnoj (niečo ako bufet s párkami). Hneď som si všimol, ze horčica bola voľne dostupná a každý si z nej uvedomele vzal iba za malú lyžičku. Ako typický pažravý a neuvedomelý Slovák, kedže bola zadarmo, naučený na našu liptovsko-mikulášsku plnotučnú horčicu, ktorá sa jedla na kilá, som si naložil na tanierik plné dve polievkové lyžice ruskej horčice, priložil chlieb a dva párky, zaplatil a za obdivných pohľadov publika som sa pustil do jedenia. V miestnosti sa náhle rozhostilo husté hlboké hrobové ticho, ktoré by sa dalo i krájať a všetci dychtivo a napäto očakávali ďalší dramatický vývoj blížiacich sa budúcich búrlivých udalostí. Bohatiersky som namočil párok do šedej hmoty a uprete sledovaný fascinovanými pohľadmi prítomných prilepených očami na mojich perách som si ho plne obalený horčicou vložil do úst.........
Cítil som sa ako cirkusový hltač ohňa, ktorému zákerní škodoradostní kolegovia vymenili benzín za napalm alebo ako stredoveký rozprávkový drak, chrliaci sálajúce plamene na statočných rytierov, pokúšajúcich sa oslobodiť krásnu princeznú. Hrtan ma neskutočne pálil, kašeľ ma dusil, okamžite som stratil čuch i chuť, hlavu mi išlo roztrhnúť a cez záplavu sĺz v očiach, pripomínajúcich mi náš nácvik nasadzovania plynových masiek na vojenčine v skúšobnej komore so slzným plynom, som videl rozmazané od smiechu sa bezmocne zvíjajúce ruské publikum.
Vystrelil som von pred sosísočnú, kde práve stála traktorová vlečka s cisternou s chlébnym kvasom a namiesto použitia hasiaceho prístroja som bez akéhokoľvek rozmýšľania nad hroziacimi následkami do seba na ex hodil 2 pollitre kvasu, len aby som nejako uhasil blčiaci požiar, šľahajúce plamene a spaľujúcu horúčavu v prednej časti môjho dýchacieho a tráviaceho ústrojenstva.
Dva nasledujúce dni som sa na svojej ubytovni (obščežítí) neodvážil príliš vzdialiť od záchodu a tentoraz mi po prvý raz vôbec nevadilo, že to bol len stúpačkový s dierou v zemi namiesto misy. A k ľudom, ktorí na rozdiel odo mňa dokázali tieto dva produkty používať bez následkov, som pocítil úprimný obdiv - konzumáciu kombinácie ruskej horčice (rozomletého korenia v omáčke) a chlébneho kvasu mohli podľa mojich autentických skúseností prežiť prirodzeným výberom presne podľa Darwinovej evolučnej teórie skutočne len tí najodolnejší.
Odvtedy už prešiel dlhý čas a ešte veľa krát som bol v Rusku. Ale poučený na vlastnej koži som ruskú horčicu konzumoval naozaj už iba veľmi obozretne s takmer posvätnou úctou a na ulici z cisterny čapovaný chlébnyj kvas som sa už nikdy viac do úst vziať neodvážil. Dvadsať dva rokov.
