Dedo sa narodil na sklonku 19. storočia, v decembri 1897. A tak keď vypukla 1. svetová vojna, hneď v decembri 1914 ho povolali do zúriacej svetovej vojny padnúť za cisára pána a jeho rodinu. Bolo to veľmi zlé obdobie pre dohasínajúcu dvojjedinú habsburskú monarchiu. Rakúsko - uhorské armády dostávali na frak, ruské vojská už boli v Humennom, rakúske i uhorské jednotky zložené hlavne z vojakov slovanských národností využívali generálny ústup armády na hromadné dezercie a za zvukov kapely prechádzali na ruskú stranu. A vtedy sa cisárstvo v panike, hrôze, zúfalstve a beznádeji s prosbou, pokorou a dôverou obrátilo listom s povolávacím rozkazom na môjho 17 ročného deda, aby ho svojou prítomnosťou na fronte pred totálnou a bezpodmienečnou kapituláciou zachránil. Nebol to dobrý nápad, neobrátili sa na toho pravého.
Po príchode na východný front deda okamžite vybavili ruksakom s plnou poľnou, puškou manlicherkou, ešusom, feldfľaškou, nábojmi a poslali ho do útoku zastaviť neúprosne postupujúce ruské vojská. Dedo zaliezol do prvého granátového kráteru, ktorý sa mu naskytol a počkal si až do prvého ruského protiútoku. Akonáhle začul ruských vojakov, zakričal kúzelnú formulku „nestriľáj, ja brat slavjánin" (nestrieľaj, ja som brat slovan) a po odpovedi „tak bros vintóvku" (tak zahoď pušku) šmaril manlicherku do blata a s rukami vysoko nad hlavou zanechal cisára pána s jeho monarchiou i celou jeho rodinou svojmu osudu, nech si ich zachraňuje niekto iný.
Hlad, cholera a týfus v zajateckých táboroch v tyle však kosili vojakov rovnako nemilosrdne ako guľomety a šrapnely na fronte. Aj zima bola na oboch stranách frontu v karpatských kopcoch rovnako tvrdá a krutá, nehovoriac už o pravej ruskej zime v zajateckom tábore pri Kyjeve, ktorá zdolala kedysi i Napoleonove i Hitlerove vojská. A tak sa dedo radšej rýchlo dobrovoľne prihlásil na poľné práce do teplých južných čiernomorských stepných obilninárskych oblastí, len aby sa nejako dostal z chorobami zamoreného a všami a plošticami prelezeného uzimeného zajateckého tábora.
Práve v tom čase hľadali nejakí ruskí petrohradskí páni nejakého spoľahlivého zajatca, aby sa im staral o ich upadajúci veľkostatok na Kryme. Dedo sa priznal, že pradedo je pandúrom na Zvolenskom zámku, ruskí páni sa prezvedeli čo-to o zvolenskom panstve a potom to už šlo raz-dva. Vojna - nevojna, cez neutrálne Švajčiarsko sa vymenilo niekoľko rádiogramov, zvolenské panstvo potvrdilo dedom uvedené údaje a za deda sa petrohradskému panstvu zaručilo (dnes takéto činnosti zabezpečuje Národný bezpečnostný úrad a hovorí sa tomu previerka priemyselnej a personálnej bezpečnosti, takže nič nového pod slnkom - vedelo to robiť už pred takmer 100 rokmi Rakúsko - Uhorsko i cárske Rusko). A tak na jar 1915 už dedo opustil bezútešný zajatecký tábor a bez toho, že by niečo vedel o sadárstve, vinohradníctve a obilninárstve, stal sa správcom rozľahlého veľkostatku na pomedzí krymských centrálnych stepí a prímorských hôr a pánom niekoľkých priľahlých ukrajinských a tatárskych dedín bezzemkov, ktoré sa vzájomne do krvi nenávideli.
Veľkostatok bol v úpadku. Práceschopných chlapov povolali do armády, o nekonečné polia, sady a vinice sa nik nestaral. Čo sa ešte urodilo vo viniciach, Ukrajinci vypili, čo ešte narástlo na poliach, vyhladované prasatá a zdivočené kone podupali a spásli, čo zostalo v maštaliach a stodolách, Tatári rozrúbali a spálili. Polia, sady i vinice boli spustnuté, nemal ich kto obrábať.
Dedo sa rýchlo chytil rozumu. Na pomoc si vyžiadal zo zajateckého tábora dvoch spoluzajatcov: jedného vinára a ovocinára z Modry a druhého gazdu odniekiaľ z černozemných stepí Žitného ostrova (oboch z lokalít geograficky podobných Krymským podmienkam), aby miestnych mužíkov naučili dačomu zo svojho umenia. Dal každej rodine bezzemkov do užívania toľko veľkostatkárskej pôdy, sadov a viníc, koľko len chcela obrábať a žiadal za to odvádzať panstvu tretinu výnosov, zvyšok si mohli spotrebovať alebo predať. Ukrajincov nechal starať sa o prasatá (pre moslimských Tatárov to boli nečisté zvieratá) a Tatárov zase dorábať víno (viera im ho zakazovala piť) a v stepi pásť kone. Tatári prísne kontrolovali výnosy Ukrajincov a Ukrajinci zase Tatárov. Vzájomne na seba donášali, nikto nikomu nič netoleroval.
Behom roka veľkostatok prekvital, prestalo sa kradnúť, do Petrohradu odchádzali sudy plné vynikajúceho vína a vozy obilia, sýpky i vínne pivnice boli naplnené, hlad sa stratil a výnosy boli dokonca vyššie než pred vojnou, keď ľudia otrocky dreli za žobrácku mzdu a do práce ich museli poháňať dozorcovia. Takého zázračného správcu ešte na panstve nemali. Jediným problémom bolo, že panstvo chcelo deda silou - mocou oženiť s nejakou miestnou rúčou dievčinou, len aby im náhodou po vojne neodišiel preč domov.
Zajatecká idyla trvala až do konca roku 1917, kedy v Rusku vypukla revolúcia a následne občianska vojna. Zajatci sa chceli po kapitulácii Ruska konečne vrátiť domov, ale Nemecko i Rakúsko - Uhorsko naďalej i bez dedovej podpory zúfalo bojovali za cisára pána a svoju záchranu a v Rusku samotnom v následnej občianskej vojne úporne bojoval každý s každým (na Kryme až do roku 1921). Najbezpečnejším spôsobom organizovanej prepravy domov sa preto stali zo zajatcov sformované československé légie, ktoré po kapitulácii Ruska už nemohli proti Nemecku a Rakúsko - Uhorsku na východnom fronte bojovať a obsadili preto celú Transsibírsku magistrálu, aby sa mali kadiaľ vrátiť do strednej Európy. A tak teda dedo na jar 1918 vstúpil ako dobrovoľník do légií a po nekonečnej anabáze vlakmi i loďami okolo celého sveta cez Sibír, Mongolsko, severovýchodnú Čínu (Mandžusko), Vladivostok, Japonsko a Spojené štáty sa v lete 1919 konečne ako hrdinský legionár a záchranca vlasti vrátil domov bez toho, že by si vo svetovej vojne za cisára pána alebo proti nemu čo i len jediný krát vystrelil.
Na rozdiel od iných legionárov, ktorí si ako odmenu za svoj boj za republiku vyžiadali po vojne trafiky, si dedo pod vplyvom precestovaných 20000 km po ruských a amerických železniciach vyžiadal štúdium na železničiarskej škole a po jej úspešnom ukončení sa stal prednostom železničnej stanice v rodnej chudobnej dedinke. Štátnu službu oprávnene pokladal za bezpečnejšiu než kariéru drobného živnostníka v období hospodárskej krízy a tak c.k. rakúsko - uhorskú šedú poľnú uniformu so strieborným frantíkom na čiapke vymenil za modrú železničiarsku so zlatým orlom na brigadírke. Zdraviac stanicou prechádzajúce vlaky, ešte dlhé roky zasnene hľadel do diaľok a spomínal na svoju nekonečnú cestu okolo sveta.
Tú rakúsko-uhorskú feldfľašku a ešus, čo s dedom prešli okolo celého sveta a verne mu slúžili, máme doma ešte stále uložené ako cenné rodinné relikvie. A pri pohľade na ne si vždy spomeniem na to, ako bystro sa dedo vyhol útrapám 1. svetovej vojny a šťastne sa živý a zdravý vrátil domov.
