V tichom, malebnom a ospalom mestečku vládol mierumilovný kľud a pohoda. Takmer každý tam každého poznal, takže akékoľvek nezvyklé chovanie alebo výtržníctvo bolo pod prísnou kontrolou verejnosti. Miestne krčmy sa zatvárali už o 19.00, takže večer už nemal kto rušiť nočný kľud. V deň výplaty v jedinej miestnej fabričke policajný psovod i so služobným psom patrolovali medzi bránou fabričky, pohostinstvami, vlakovým a autobusovým nádražím. Takmer každá rodina mala svoju záhradku, na ktorej pripierala do práce svojich pubertálnych potomkov, ktorí následne unavení nemali chuť po večeroch vystrájať svoje pubertálne kúsky. Ani sprejerstvo, ani fetovanie vďaka dôslednej kontrole mladistvých všadeprítomnými podozrievavými dôchodcami neexistovali. Dokonca i všetci miestni Rómovia boli buď úradní invalidi alebo boli zamestnaní v komunálnych službách, takže k rodinným prídavkom mali zabezpečený ďalší pravidelný príjem a nemali možnosť ani potrebu kradnúť. Všade v mestečku bol ospalý poriadok.
Miestni policajti preto nemali do čoho pichnúť a vďačne trávili svoj pracovný čas v službe hlavne popíjaním, zívaním a driemaním na strážnici. Výkon služby v teréne s plnou dôverou prenechali svojmu starému, ostrieľanému, spoľahlivému služobnému psovi. Pes už presne vedel, kde sú všetky krčmy v mestečku, kedy a v akom poradí ich treba navštíviť a skontrolovať, kade vedie pochôdzková trasa i koho na strážnicu bez ohlásenia vpustiť a koho nie. Stačilo sa vybrať von a psa síce s náhubkom, ale bez vôdzky pustiť po stálej trase spraviť štandardný okruh. Všetci miestni potenciálni výtržníci okamžite vedeli, že policajná hliadka je nablízku a že pes ju pri akejkoľvek hlučnej zvade alebo podozrení okamžite privolá. Proste – v mestečku dlhé roky vládla policajná poriadková idyla. Až raz na policajtov prišla tá temná a zákerná morová rana osudu, keď starého služobného psa zverolekári poslali do výsluhového dôchodku a policajti museli začať patrolovať a slúžiť.
Nový pes bol preložený odniekiaľ z malej dedinky niekde od Dunajskej Stredy. A veru zďaleka nebol taký ako ten predchádzajúci. Stále len hľadel uprene policajtom do očí a na niečo čakal. A čo bolo najhoršie, nereagoval na žiadne štandardné povely, nieto aby ešte sám chodil na patroly hliadkovať. Policajti to s ním skúšali deň, dva, týždeň, dva... – márne. Na štandardné služobné povely vôbec nereagoval. Zavolali preto jeho predchádzajúcemu psovodovi, čo sa deje.
Starý psovod sa nestačil diviť. Lámanou slovenčinou do telefónu vysvetlil, že pes jeho vždy vzorne na slovo poslúchal a všetky štandardné povely ovládal. Ale pes nového psovoda stále poslúchať nechcel. Privolali preto psa k telefónu, starý psovod mu začal po drôte po maďarsky rozkazovať – a pes na všetky povely okamžite presne a vzorne reagoval. A tak sa s hrôzou zistilo, že pes vie iba po maďarsky.
Obaja psovodi si lámali hlavu čo ďalej. Napokon došli k jedinému v tom okamihu možnému riešeniu - nový psovod si dal od starého preložiť všetky štandardné maďarské povely do slovenčiny a začal psa podľa nich učiť po slovensky.
Vtedajší policajti veru neboli dobrí pedagógovia (ešte tak niekoho pretiahnuť gumeným pelendrekom po krížoch alebo po hlave...). Učili sa preto so psom spolu po slovensky deň, dva, týždeň, dva,... Márne. Nevedno prečo, služobný pes sa prejavil ako šovinistický psí maďarský nacionalista a po slovensky sa učiť zásadne odmietal.
Jedinou možnosťou pre policajtov, ako služobného psa ovládať, zostalo naučiť sa maďarské povely. Lenže aký pedagóg, taký žiak – ani policajtom sa po maďarsky tých pár povelov naučiť nepodarilo a tak jediný, kto so psom dokázal komunikovať, bol psovod so svojou prevodovou tabuľkou maďarsko - slovenských štandardných psích povelov.
Jedného dňa, keď bol psovod práve na dovolenke, bolo služobnému psovi v ohrade dlho a tak sa podhrabal von. Zaľahol pri dverách strážnice a nepúšťal nikoho von ani dnu. Všetci boli zúfalí. Ublížiť služobnému psovi počas výkonu služby nesmeli a psovod sa ožieral niekde v krčme. Po dlhom telefonovaní po všetkých šenkoch na okolí konečne spoločensky unaveného psovoda niekde našli a ten po telefóne vydal psovi po maďarsky rozkaz k návratu do búdy, ktorý pes okamžite bez akéhokoľvek zaváhania poslúchol. A tak po pol dni bezvládia, počas ktorého boli policajti uväznení vlastným psom na vlastnej strážnici, dostalo mestečko opäť svoju vzornú policajnú ochranu.
Náčelník sa z tohoto drobného incidentu poučil, tabuľku s pokynmi rozmnožil a tak sa teda na dlhé roky osobitným symbolom čisto slovenského mestečka, ktorý tromfol dokonca i požiarnu zbrojnicu podpálenú vlastnými hasičmi a vzájomne prehodené sochy na slávu modernej socialistickej výstavby, stala nerozlučná dvojica hliadkujúceho výhradne po maďarsky štekajúceho policajného služobného psa a slovenského policajta za každých okolností v ruke pevne zvierajúceho maďarsko – slovenskú prekladovú tabuľku štandardných psích povelov.
Je to proste neuveriteľné, ale používanie maďarského jazyku v úradnom styku si tak dokázal kedysi dávno už pred viac než tridsiatimi rokmi vynútiť jeden obyčajný služobný policajný pes.
A tak teda výraz "maďarský nacionalistický pes" pre mňa získal úplne nový a to vôbec nie hanlivý význam.
