Verejnosť pred rokom 1989 vždy vnímala policajnú prácu s odporom, záujem o ňu bol nedostatočný, k polícii (a tiež k armáde) sa preto hlásili hlavne ľudia, ktorí sa inde nedokázali uplatniť a tak prijímali takmer všetkých záujemcov. Rozhodne sa teda nedalo povedať, že by vtedy u polície slúžili tí najschopnejší. Po roku 1989 sa situácia zmenila, záujem o policajnú službu výrazne vzrástol a napr. minulý rok počet záujemcov o Policajnú akadémiu bol 25 x vyšší, než počet prijatých. V súčasnosti si už polícia môže zo záujemcov vyberať, každý uchádzač musí mať maturitu, dobrý zdravotný stav a absolvovať psychotesty a inteligenčné testy.
Na cca. 20 tisíc policajtov pripadá zhruba 20 tis príslušníkov súkromných bezpečnostných služieb. Ich zdravotný stav nik nekontroluje, psychotesty u nich neexistujú a na vzdelanie a inteligenciu nie sú kladené absolútne žiadne požiadavky.
V deväťdesiatych rokoch, keď sa tento príbeh odohral, súkromné bezpečnostné služby ešte len vznikali a prijímali do svojich radov hlavne krčmových povaľačov, ktorých životným cieľom bolo obliecť si čiernu uniformu a chodiť v nej na verejnosti s obuškom a pištoľou po boku bez toho, že by museli čo i len trochu premýšľať. A ich typickým predstaviteľom bol i hlavný hrdina tohoto príbehu.
Jednou z hlavných rozvodní, ktoré zabezpečujú dodávku elektriny pre Bratislavu, je rozvodňa v Stupave. Keďže sa jedná o strategický objekt, prevádzkovateľ sa rozhodol zabezpečiť jej ostrahu vysokokvalitnou svetoznámou bezpečnostnou službou Group 4, ktorá do nej nasadila svojich najlepších a najspoľahlivejšich ľudí, akých len mala k dispozícii.
Všetci veľmi dobre vieme, že sa nesmie loziť na elektrické stĺpy a stožiare, že sa nemáme dotýkať žiadnych drôtov na zem spadnutých a že aj elektrina v zásuvke je poriadna potvora, nieto ešte elektrina vo vysokonapäťových rozvodoch.
Strážna služba na rozvodni je nudná a otravná. Nik na ňu nechodí, niet tam čo robiť, všade je vstup prísne zakázaný, všade sú výstražné a zákazové tabule a pre istotu je všetko nebezpečné ohradené bezpečnostnou bariérou, keby náhodou tie tabule niekto zámerne ignoroval. Ešte aj stožiare majú na sebe ostré hroty, aby sa na ne nedalo nijako vyliezť a k vedeniu veľmi vysokého napätia sa nijako dostať. Vďaka týmto bezpečnostným opatreniam je pobyt mimo týchto uzavretých a označených zón úplne bezpečný a žiadne riziko úrazu elektrickým prúdom tam nehrozí.
Jedného do hĺbky duše otravnou službou znudeného esbéeskára preto nenapadlo teda nič lepšieho, než pre zabitie času si púšťať vonku pod vedením veľmi vysokého napätia šarkana (je to jediné miesto, kde žiadne výstražné ani zákazové tabule nie sú). A pretože nemal vhodný špagát, použil tenučký dlhokánsky medený drôtik z elektromeru, ktorý sa tam niekde v údržbárskej dielni povaľoval....
.
Znie to neuveriteľne, ale prežil to. Dokonca sa stal mediálnou hviezdou, keď si jeho dvojmetrovú kľukatú vypálenú dráhu elektrického výboja, tiahnúcu sa od končekov prstov ruky, v ktorej držal na drôtiku šarkana, cez celý chrbát, stehno a lýtko až po končeky prstov nohy, kadiaľ ho prúd opustil do zeme, vyfotili lekári pre učebnicu traumatológie ako ukážkový učebnicový príklad úrazu elektrickým výbojom.
A verili by ste tomu, že sa po vyliečení a prepustení z nemocnice ešte chcel súdiť pre to, že ho nik na nebezpečenstvo púšťania si šarkana na medenom drôtiku pod vedením veľmi vysokého napätia neupozornil?
.
No nezaslúžil by si tento esbéeskár za svoju inteligenciu skutočne zápis do Guinessovej knihy rekordov?
