Všetci vtedy museli slúžiť v armáde 2 roky, iba vysokoškoláci slúžili len jeden rok a namiesto toho druhého mali počas štúdia 2 roky každý týždeň jeden deň vojenskej prípravy, kde ich učili nerozmýšľať, pochodovať a kopať zákopy (a okrem toho museli absolvovať ešte jedno vstupné a jedno záverečné mesačné vojenské sústredenie). Ten jeden deň v týždni na vojenskej príprave znamenal vstávať o 5.00 a celý deň sa váľať v blate alebo počúvať vrieskanie lampasákov na buzerplaci (pre nevojakov je to asfaltový dvor v kasárňach, kde sa vojaci z povolania revom a pochodovaním snažili vybiť z vojakov základnej služby posledné zvyšky zdravého rozumu). Našou najneobľúbenejšou činnosťou bolo neustále cvičné kopanie zákopov. Nikdy som nepochopil zmysel tejto bojovej činnosti. Ak sme už mali kopať, oveľa užitočnejšie by predsa bolo poslať nás na pomoc národnému hospodárstvu kopať priekopy alebo výkopy na káble, či aspoň dôchodcom okopávať záhradky. Ale o tom sme žiaľ rozhodovať nemohli a tak sme sa obmedzili na to, že na cvičisku sme vykopanou pôdou z nového zákopu zahádzavali ten starý, aby sme proces mohli pri nasledujúcej praktickej výučbe zákopovej techniky obrátiť a neustále tak kopať v kyprej hline. Každý z nás mal svoju dvojicu zákopov, ktorú týmto spôsobom dva roky intenzívne obrábal.
Mundúry sa nikdy neprali, vrstvy blata sa po zaschnutí odstraňovali iba kefovaním a žehlenie bolo preto nežiadúce. Podobne kanady sme museli mať vždy nablýskané a tak najjednoduchším spôsobom, ako to dosiahnuť, bolo kanady neumývať a vrstvu blata iba pretrieť krémom. Zaschnuté blato totiž pri pochodovaní a dupaní do asfaltu odpadlo aj samo.
Náš ťažký polovojenský údel sme sa snažili uľahčiť si vždy, keď to len bolo možné a pre nafasované vojenské veci sme hľadali iné, praktickejšie využitie. Také kanady sa napríklad dali využiť i na brigádach na stavbách, ktorými sme si finančne prilepšovali. V plstených hnedých vojenských otepľovákoch, zvaných humusáky, sa zase hrával futbal. A v maskáčoch sme sa s obľubou promenádovali v blízkostí kasární a dúfali sme, že sa nás nejaká naivná hliadka pod vedením neskúseného dôstojníka pokúsi zadržať v nádeji, že sme vojaci základnej služby a nemáme vychádzku, aby sme ju po vytasení vysokoškolského indexu mohli so škodoradostným výsmechom poslať kade ľahšie.
Občas sa pritrafili aj nemilé veci, ako jednému spolužiakovi, ktorého vyhodili z vojenskej prípravy (a musel potom na základnej vojenskej službe slúžiť 2 roky) len preto, že v čerstvo vykopanom zákope radostne mával bielou vreckovkou. Hájil sa síce tým, že sa nevzdával a iba si utieral sopľavý nos, ale nebolo mu to nič platné. Platilo preto nepísané pravidlo, že na vojenskej príprave sa smú používať iba vreckovky zelenej farby, resp. nos sa pre istotu musí utierať priamo do rukávu maskáčov, ktoré potom vyzerali ako naškrobené a nemuseli sa žehliť.
Táto spolužiakova osobná katastrofa však ale nie je nič proti tomu, čo nám raz hrozilo celému nášmu ročníku po medzinárodnom ozbrojenom incidente, ktorý sa nám raz úplne nezavinene prihodil cestou na cvičisko za mestom. Veliaci dôstojníci si počas organizovaného presunu z vojenských baráčikov na neďaleké cvičisko odskočili do neďalekej krčmy ovlažiť hrdlá vyschnuté po heroickom hlasovom prejave na buzerplaci s tým, že nás hneď dobehnú a neprozreteľne nás nechali premiestňovať sa samotných.
Mierumilovne sme si to pochodovali v zovretom útvare v maskáčoch a s cvičnými samopalmi na pleciach po asfalte Plzeňské třídy na smerom na Motolské cvičiště za krematóriom, keď tu zrazu okolo nás prešiel západonemecký autobus plný dôchodcov – turistov. Vidiac naše pokrčené mundúry, špinavé kanady, zarastené tváre a kalné nevyspané oči, ako i problémy s dodržiavaním poradového kroku a naše nevyrovnané rady, ktoré vôbec nepripomínali rázny západonemecký Bundeswehr a vytvárali skôr zdanie neorganizovanej skupiny dobrovoľných hasičov po dedinskej zábave, začali si nás provokačne hromadne organizovane fotiť. A to naozaj nemali robiť.
Nedokázali sme tomu pokušeniu odolať a spontánne ako jeden muž sme i bez povelu synchrónne nasadili na zbrane bodáky a namierili hlavne nenabitých zhrdzavených atráp samopalov na autobus. Bolo vidieť, že hodiny strávené na cvičisku poradovými cvikmi so zbraňami neboli úplne zbytočné a priniesli svoje ovocie. Brzdy prudko zakvílili, autobus šmykom zastal a vydesení dôchodcovia s hrôzou v očiach, roztrasenými kolenami a rukami zdvihnutými vysoko nad hlavou začali sami od seba vychádzať z autobusu, odhadzujúc pritom fotoaparáty na hromadu a stavajúc sa do radu tvárou k bočnej stene autobusu a chrbtami k nám. Neviem ale určite, ktorá zo zúčastnených strán ozbrojeného konfliktu bola viac vydesená – vo vzniknutej panike sme zmizli oveľa skôr, než posledný z nich stihol vyliezť, odhodiť fotoaparát, otočiť sa tvárou k autobusu chrbtom k nám a vzdať sa.
V ten deň sme dobehli bez akejkoľvek zastávky na cvičisko oveľa skôr, než nás naši veliaci dôstojníci po rýchlom osviežení mohli dohnať. Určite sme vytvorili náš osobný rekord v rýchlostnom organizovanom presune. Celý deň sme vzorne poslúchali našich nadriadených, nevyrušovali sme pri vojenskej výučbe, nerozprávali sme si dokonca ani len potichu vtipy o vojakoch z povolania, pri pochodovaní sme dupali oveľa hlasnejšie než od nás požadovali, zákopy kopali podstatne hlbšie než sme mali prikázané a utešovali sme sa tým, že ani naši dôstojníci sa nemôžu priznať, že nás nechali samotných bez dozoru a že počas vyšetrovania tohoto medzinárodného ozbrojeného incidentu nemeckí dôchodcovia pri našom popise môžu nanajvýš konštatovať, že sme boli všetci oblečení v zelenom a v žiadnom prípade nás nespoznajú. Veď nechať sa vyhodiť z vojenskej prípravy a následne stráviť na vojenčine dva roky namiesto jedného sa nikomu z nás naozaj nechcelo.
Západonemeckí dôchodcovia tento ozbrojený incident nikdy nenahlásili. A som si istý, že aj oni sa zastavili až za nemeckou štátnou hranicou a už nikdy radšej nefotografovali ozbrojené jednotky našej Československej ľudovej armády, nech by ich poradový krok bol akokoľvek nedokonalý, kanady nenakrémované, mundúry pokrčené a samopaly hrdzavé.
A tak sa mi teda podarilo svoju vojenskú prípravu na vojenskej katedre na vysokej školy šťastne ukončiť, stať sa čatárom absolventom a stráviť (či vlastne stratiť) tak zmysluplne na povinnej základnej vojenskej službe iba rok života namiesto povinných dvoch.
