Svoju najčestnejšiu občiansku povinnosť (obranu socialistickej vlasti povinnou základnou vojenskou službou v armáde) som si okrem iného plnil i 11 mesiacov v kasárňach v malej dedinke niekde pri Tábore, v ktorom sídlilo veliteľstvo Západného vojenského okruhu. A tak sme sa okrem cvičení v poli, popísaných napr. v príbehu „Ako sme na zimnom cvičení prevychovali nového náčelníka štábu" (postavili sme mu stan nad starou zasypanou latrínou, aby dobre tým latrínovým smradom napáchol), zúčastňovali ako pomocný technický personál i štábnych cvičení priamo na okruhovom veliteľstve v Tábore.
Naša účasť na štábnom cvičení znamenala stráviť niekoľko dní priamo v jedných z táborských kasární neustálym a únavným prekresľovaním máp v zafajčenej mapovej sále v spoločnosti najvyšších miestnych vojenských papalášov a prizvaných hostí z pražského Generálneho štábu, bez možnosti ju počas cvičenia opustiť. Rozdiel v dôstojníckom živote oproti bežnému vojenskému životu pozostával hlavne v tom, že počas trvania cvičenia dôstojníci nesmeli z kasární chodiť domov a museli sa stravovať i spávať priamo v kasárňach. A čím viac boli z cvičenia unavení a hladní, tým viac všetci do jedného fajčili.
Vetrať sa v miestnostiach, v ktorých sme sa po celý čas museli zdržiavať, absolútne a striktne nesmelo. Po chodbách neustále snorili ostražití a bdelí kontráši (príslušníci Vojenskej kontrarozviedky - vojenskej pobočky ŠTB), ktorí všetkých cvičiacich prítomných sústavne upozorňovali, že „nepřítel naslouchá" a že pri akomkoľvek čo i len pootvorenom okne by si v tehlových bytovkách na druhej strane hlavnej výpadovky na Prahu, neustále plnej hlučných áut, obývaných výlučne dôstojníckymi rodinami, mohol nejaký zakuklený diverzant vypočuť všetky naše vojenské tajomstvá, ktoré sme preberali a usilovne trénovali na našom náročnom cvičení. V miestnostiach a obzvlášť v mapovej sále sa preto neustále vznášali mraky hustého belasého dymu a nechutný zvetraný cigaretový zápach sa dôstojníci snažili sústavne preraziť zapaľovaním si ďalších a ďalších cigariet.
Som nefajčiar a z toho nevetraného zafajčeného vzduchu mi sústavne slzili oči, svrbel nos, dvíhal sa žalúdok a bolo mi na zvracanie. Podobne na tom boli i moji nefajčiarski spolubojovníci. Ale ako čatári absolventi sme v žiadnom prípade nemohli ani len pomyslieť na to, že by sme mohli požiadať svojich nadriadených vojakov z povolania z táborského veliteľstva a Generálneho štábu, aby dodržiavali čo i len aké - také elementárne základy tolerancie a slušnosti a fajčenia sa v prítomnosti nefajčiarov aspoň dočasne zdržali. A tak som musel opäť použiť jeden zo svojich početných antimilitaristických nápadov, ktoré mi tak dobre a verne pomáhali prekonať strasti a úskalia mojej základnej vojenskej služby počas celého jej trvania, aby sme narýchlo dočasne odnaučili svojich dôstojníkov na cvičení fajčiť.
Otec, napriek tomu že bol lekár, bol silný fajčiar. Pokúšal sa však od tohoto zlozvyku odnaučiť a tak fajčil nejaké odvykacie cigarety (názov si už nepamätám), ktoré sa na lekársky predpis dali kúpiť v lekárni. V bledohnedej krabičke s tmavohnedou potlačou ich bolo desať a výzorom pripomínali Bystrice či Štartky. A ich užívanie spôsobovalo po vyfajčení normálnej cigarety nechutenstvo, žalúdočnú nevoľnosť a v konečnej fáze po vyfajčení niekoľkých cigariet i zvracanie.
Pripravujúc sa na ďalšie štábne cvičenie som napísal urgentný list domov s naliehavou žiadosťou o pomoc a zaslanie odvykacích cigariet. Po následnom expresnom obdržaní niekoľkých odvykacích balíčkov sme z odpadkových kontejnerov povyťahovali niekoľko zahodených cigaretových krabičiek značky Bystrica či Štart a čiastočne ich ponapĺňali odvykacími cigaretami. A potom sme sa už iba radostne a plní očakávania dívali v ústrety svojej svetlej nefajčiarskej budúcnosti na v poradí ďalšom blížiacom sa vojenskom štábnom cvičení.
Najbližšie cvičenie prebiehalo spočiatku tak ako vždy presne podľa bežnej zaužívanej schémy. Hustý vznášajúci sa dym v miestnostiach so starostlivo uzavretými oknami, obzvlášť však v mapovej sále, sa fajčiari vytrvalo, usilovne a neustále snažili preraziť fajčením nových a nových cigariet. Poľné podmienky strádania na cvičení boli naviac verne simulované tým, že dôstojníci až do ukončenia celodenného zamestnania a vyhlásenia nočnej prestávky nesmeli ísť do bufetu doplniť svoje zásoby cigariet a mohli okrem teplého obeda v jedálni jesť po celý deň iba studené vojenské kádéčka po záručnej lehote zo skladov (konzervované dávky potravín pre jednotlivca na jeden deň, predstavované hlavne zavarenými mastnými šľachovitými fľaksňami), ktorých sa armáda už potrebovala zbaviť. A tak keď si už väčšina dôstojníkov svoje fajčiarske zásoby minula, v mapovej sále zavládol núdzový cigaretový výnimočný stav a začali si zostávajúce cigarety vzájomne kradnúť, zahájili sme realizáciu našej diverzantskej protifajčiarskej antimilitaristickej operácie.
Pri preplnených popolníkoch sme občas nenápadne pohodili načatú krabičku s niekoľkými odvykacími cigaretami a po jej vyprázdnení a rozkradnutí cigariet sme proces znovu a znovu opakovali. A každý jeden fajčiar v mapovej sále, ktorému už došli zásoby, vrátane kontrášov ponevierajúcich sa neustále po chodbách, sa vždy bez akýchkoľvek morálnych zábran ulakomil na cudzie cigarety, majiteľom očividne zabudnuté pri popolníku.
Keď bola po prvom dni cvičenia neskoro v noci vyhlásená prvá prestávka, dôstojníci húfne vyrazili do bufetu doplniť si svoje zásoby cigariet, slastne si hromadne zapálili a my nefajčiari sme v mapovej sále s napätím túžobne očakávali ďalší búrlivý a dramatický vývoj udalostí.
Účinky odvykacích cigariet u hladných, unavených a vyčerpaných dôstojníkov s organizmom oslabeným cvičením a žalúdkami zaťaženými studenými mastnými kádéčkami prekonali naše najsmelšie očakávania. U tých, čo sa uspokojili s ukradnutím iba 1-2 kusov cigariet, bola príznakom minimálne žalúdočná nevoľnosť. Ale všetci tí, čo voľne pohodené odvykacie cigarety kradli vo veľkom bez zábran, po celú noc svorne a nerozlučne v toaletách chválili Dávida. Jedine nám nefajčiarskym absolventským kresličom nič nebolo. A tak aby všadeprítomní nedôverčiví kontráši nepoňali voči nám ani len to najmenšie podozrenie, občas sme i my radšej kolegiálne s dôstojníkmi zašli na záchod a hlasne a vierohodne tam napodobňovali citoslovcia grcania, len aby sme neupútali nežiadúcu pozornosť kontrášov, verne splynuli s grcajúcimi masami a nenechali v tom nekolegiálne našich dôstojníckych fajčiarov samotných.
Hneď v nasledujúce ráno sa rozbehlo veľké vyšetrovanie pre podozrenie z výskytu skazenej stravy v kuchyni. Kuchárom riadne lepilo, hygienici však vo vzorkách stravy z predchádzajúceho dňa z jedálne pochopiteľne nič závadného nenašli a všetko sa nakoniec zvalilo na preexpirované studené mastné kádéčka zo skladov, ktorými nás armáda vo svojej lakomosti kŕmila. Až do konca cvičenia sme potom vďaka tomu mali celodennú teplú stravu z jedálne. Ale čo bolo na tom najpodstatnejšie a o čo nám nefajčiarom vlastne po celý čas šlo, bolo to, že po celý zvyšok cvičenia sa v mapovej sále už prakticky vôbec nefajčilo. Zoslabnuté žalúdky to poblednutým fajčiarom totiž absolútne nedovoľovali a i tí najzdatnejší z nich si to s fajčením po niekoľkých šlukoch a následnej návšteve záchodov radšej nakoniec definitívne rozmysleli, zatiaľ čo tí postihnutejší z nich vrátane kontrášov bez zábran okamžite intenzívne vetrali.
A tak sme sa teda i my iniciatívne pripojili k zvyšovaniu bojaschopnosti našej Československej ľudovej armády a v duchu dobového hesla „Fajčenie škodí zdraviu" sme prispeli k zvyšovaniu fyzickej zdatnosti a odolnosti jej profesionálnych príslušníkov tým, že sme časť jej vysokých dôstojníkov Generálneho štábu i Veliteľstva západného vojenského okruhu dočasne odnaučili na jednom štábnom cvičení fajčiť.
Stalo sa v Tábore, v kasárňach na Pražské třídě, jar 1985
