V tých dobách oficiálne všade platilo heslo „Sovietsky zväz – náš vzor“. A pretože v „dočasne“ prítomnej „Sovietskej armáde“ bolo využívanie vojakov základnej služby na súkromné podnikateľské účely dôstojníckeho zboru teoreticky prísne zakázané a súčasne dôstojníckym zborom prakticky hojne využívané, vo veľkom rozsahu a bez akýchkoľvek zábran to robili i dôstojníci našej Československej ľudovej armády. Preto vojaci základnej vojenskej služby často miesto toho, aby so zbraňou v ruke stáli tvárou v tvár imperialistickému obkľúčenie, vo svojich rukách pevne zvierali rýle, motyky a hrable, aby v pote tváre produkciou ovocia a zeleniny pre dôstojnícke rodiny radostne prispeli k budovaniu našej krásnej socialistickej vlasti.
Neďaleko našich kasární sa v dôsledne oplotenom a prísne stráženom areáli protivzdušnej obrany štátu (PVOS) pod zameriavacími anténnymi systémami nachádzali rozsiahle neobrobené trávnaté plochy úrodnej pôdy, ktoré po pomstychtivej dôstojníckej poprave nášho služobného barana (vycvičili sme ho útočiť odzadu na každého, kto mal na hlave dôstojnícku brigadírku) a jeho osirelej rodiny už nemali žiadne hospodárske využitie. Pretože v kasárňach sa povaľovalo šesťsto vojakov na dvojročnej základnej vojenskej službe, ktorí okrem neustáleho nácviku poradového kroku a pochodového spevu na buzerplaci nemali čo iné robiť, dôstojníkov nenapadlo nič lepšieho, než založiť si na uvoľnených ovcami dôsledne pohnojených pasienkoch dôstojnícku záhradkársku stráženú kolóniu a k jej obrábaniu využiť bezplatnú pracovnú silu vojakov počas ich osobného voľna, ktorí si tak súčasne z výchovných dôvodov odpracujú svoje priestupky proti vojenským poriadkom.
Moja averzia voči základnej vojenskej službe bola u dôstojníckeho zboru všeobecne známa a keďže podľa kádrových materiáloch som bol identifikovaný ako osoba so základmi poľnohospodárskeho vzdelania, bola mi poskytnutá možnosť svoje civilné na gymnáziu so zameraním na poľnohospodárstvo teoreticky získané poznatky pretaviť do vojenskej praxe a vymazať tým nepriaznivý dojem vzniknutý mojim pasívnym prístupom k vojenskej službe. Stal som sa teda osobou zodpovednou za dôstojnícke záhradky a veliteľom niekoľkých ďalším podobne potrestaným jedincov. No a za vzorný výkon záhradkárskych prác nám bolo prisľúbené zahladenie našich dovtedajších vojenských priestupkov a v prípade vynikajúcich pracovných (či vlastne rastlinných) výsledkov dokonca mimoriadny opušťák.
A tak teda zatiaľ čo ostatní vojaci v kasárňach sa vo chvíľach svojho osobného voľna oddávali najobľúbenejšej vojenskej činnosti nazývanej LHK (ležať hore ****tom), niekoľkí za trest vybraní jedinci so mnou na čele pod páliacim slnkom a za dôstojníckeho dozoru museli po celé dni rýľovať bývalé pastviny, motykami rozbíjať hrudy, vytriasať hlinu z chuchvalcov trávy, hrabľami kypriť pôdu a pripravovať ju na sadenie. Nečudo, že sme na dovtedy nenávidené pochodovanie a poradový spev na buzerplaci spomínali takmer ako na odmenu a dlhé hodiny sme premýšľali ako sa postarať, aby nás už nikdy viac na záhradkárčenie nenasadili, až sme konečne našli správne riešenie.
Príprava pôdy konečne skončila, dôstojníci si zafinancovali osivo a každému sme na jemu pridelenej parcele museli vysadiť sadenice a semienka podľa jeho výberu. Ale tým naše utrpenie ani zďaleka neskončilo, lebo sme opäť pod dôstojníckym dozorom museli zahájiť pravidelné polievanie záhonov a pretrhávanie buriny. Pretože sme mali prisľúbené zahladenie trestov a opušťáky, dôstojníkom nebolo vôbec nápadné, že sme dobrovoľne polievali záhony, ako keby to mali byť ryžové polia a to dokonca i bez rozkazu.
Zelené stonky sadeníc rôznych tvarov a farieb, derúce sa zo zeme ich privádzali do dychtivého očakávania. Jeden druh sadeníc však nejako začal tie ostatné vytláčať a vďaka nášmu intenzívnemu polievaniu zanedlho súvislo pokryl celú obrobenú plochu a všetky ostatné zadusil. Celá plocha bola pokrytá hustým sviežo zeleným kobercom nejakej trávnatej rastliny, rastúcej v zákrytoch v pravouhlých políčkach pripomínajúcich zoradené jednotky na vojenskej prehliadke. A zatiaľ čo dôstojníci si neustále lámali hlavy, čo za zeleninu to môže byť, civilní záhradkári zo širokého – ďalekého okolia sa škodoradostne chodili na exkurzie dívať, ako si dôstojnícki záhradkári na svojich záhradkách dobrovoľne pestujú tú najobávanejšiu a najodolnejšiu záhradkársku burinu - pýr.
Keď konečne prišli na to, čo im to vlastne na záhonoch rastie, bolo už neskoro. Záhony boli už tak zaplienené, že ručne sa už vyčistiť nijako nedali. Obrátili sa preto so žiadosťou o pomoc na neďaleké družstvo a tam im vysvetlili, že jediné, čo pýr v takýchto množstvách dokáže zlikvidovať, je herbicídny postrek na kukuricu Zeazin. Len sa musí dodržať správna koncentrácia – prislabá pýr nevyničí, prisilná pôdu na roky znehodnotí. Tohtoročná úroda zeleniny je už síce stratená, ale kukuricu je ešte stále možné dosadiť a také varené alebo pečené kukuričné šúľky tiež nie sú na zahodenie, prípadne ich predaj na trhu v okresnom meste vo veľkom dokáže prilepšiť i rodinné rozpočty. No a tak sa teda dôstojníci opäť poskladali a okrem kukuričného osiva zakúpili i niekoľko barelov Zeazinu.
Na každom z barelov bol návod a tak aby mali istotu, že nič neskazíme, si roztok nariedili sami. No a my sme nafasovali protichemické odevy a prenosné postrekové odmorovacie súpravy, pripomínajúce záhradkárske postrekovače, aby sme pýrové záhony dôkladne postriekali. Následne sme všade vysadili kukuricu, pokračovali v zalievaní a dôstojníci sa tešili na bohatú úrodu kukuričných klasov. Márne. Žiadna kukurica im už toho roku na záhradkách nenarástla. Presnejšie – ešte dlhé roky tak nerástlo vôbec nič, dokonca ani pýr, machy a lišajníky.
Nikdy sa nedozvedeli, že na bareloch sa totiž nejakou nešťastnou náhodou všade odrel ten istý kúsok návodu ani nie milimeter veľký a tak sa z promile stali percentá, čím nimi tak starostlivo kontrolovaná maximálna možná koncentrácia bola prekročená desať krát. A nikoho z nich ani len vo sne nenapadlo, že pri kyprení hrabľami sme po celom obrábanom pozemku zahrabali obrovské množstvo na krátke kúsky narezaných podzemkov pýru, čím sme po vytrvalom polievaní asi vytvorili najväčšiu intenzívne obrábanú pestovateľskú plochu pýru pod patronátom bratských armád Varšavskej zmluvy.
A tak sme teda ani my a ani naši nástupcovia na základnej vojenskej službe už sterilné dôstojnícke záhradky nikdy nemuseli obrábať a ja som definitívne prišiel o dôveru svojich dôstojníckych nadriadených v moje záhradkárske schopnosti.
Stalo sa vo VÚ 4212 Drhovice, pošta Dražice, jar 1985
