Major Kohout nebol ako naši ostatní vojaci z povolania. Nikdy nám nenadával (dokonca ani len vulgárne), nikdy nepil. Proste taká tichá voda (čo brehy myje). Dokonca raz na Vianoce prišiel za nami do kasární, aby nám nebolo tak ťažko odlúčeným od našich najbližších a osobne nám ponúkal erárne obložené chlebíčky s maslom a salámom so slovami „Jenom jezte, ať to neozelená“. Ako keby zelená farba na vojne niekomu niekedy vadila. Mali sme ho v podstate radi, nerobili sme mu podľa možností zle a súcitili sme s ním. Niekedy po roku 1968 sa údajne nevhodne vyjadril k bratskej pomoci spriatelených socialistických armád a odvtedy mal vraj zarazený služobný postup. Bol preto stále iba zástupcom náčelníka útvaru a jeho veľkým koníčkom boli preto parkhospodárske dni (PHD).
PHD bola sobota, keď normálni ľudia po týždni plného budovateľského úsilia pre blaho nášho ľudu oddychovali a aj vojaci po celotýždennom výcviku túžili ležať hore pupkom (po vojensky sa tomu hovorilo LHK {el-há-ká}, doslovný preklad sa tu neodvažujem uviesť), počas ktorej sa vyhlásilo napr. generálne upratovanie autoparku, skladov či iná neobľúbená činnosť strategického charakteru (niečo ako hĺbkové sobotné upratovanie civilnej domácnosti pred sviatkami). A práve v jeden piatok pred takouto sobotou, keď na majora Kohouta vyšla sobotná služba na útvare spojená s organizáciou PHD, mala jeho jediná dcéra stužkovú.
Dcéra majora Kohouta nebola žiadna krásavica. Presnejšie – bola škaredá ako noc, tlstá, lenivá, s uhrovitou pokožkou. Dokonca ani vojaci základnej služby, ktorí nemali žiadnu inú možnosť sexuálneho vyžitia sa, si ju vôbec nevšímali. Okrem toho ledva preliezala z ročníka do ročníka, čo vzdelaný major Kohout osobitne ťažko niesol. O to viac však bola drzejšia a vyzývavejšia.
Nikdy sme sa presne nedozvedeli, čo všetko sa vtedy na stužkovej udialo. Tých zaručene overených priam neuveriteľných informácií získaných ústnym podaním cez sprostredkovateľov bolo až toľko, že sa skutočne nedalo veriť všetkým. Isté bolo len to, že alkoholom posilnená slečna stratila všetky zábrany a pred nadšeným obecenstvom z malého mestečka, pozostávajúceho zo spolužiakov, ich rodičov a profesorského zboru, tancovala s vysoko vykasanou sukňou po stoloch vyhadzujúc nohy vysoko do výšky a popri tom hlasne kikiríkala, zatiaľ čo prítomný major Kohout sa sediac v kútiku iba trpko usmieval.
A tak nasledujúce ráno prišiel major Kohout do kasární rozpútať ukážkový parkhospodársky deň, aby nám (absolventom i vojakom základnej služby) tvrdou rukou ukázal, kto je v jeho domácnosti definitívne pánom.
Pozametali sme autopark, natreli kolesá na čierno, umyli vozidlá, zatreli čerstvou šedozelenou farbou mastné olejové fľaky i hrdzu na karosériách, upratali sklady, umyli a navoskovali podlahy,… Bolo už neskoré poobedie, kedy sme v bežné soboty už dávno končili, ale major Kohout ešte stále nebol uspokojený. Povala nášho baráčiku bola zatrepaná množstvom všemožného haraburdia, v ktorom vyhrabal staré drevené stoličky s popraskanou opadávajúcou farbou. Stoličiek sme mali v baráčiku síce dosť, ale po spoločenských výčinoch svojej dcéry ešte stále cítil potrebu sa na niekom odreagovať a tak prejavil svoj dlho potláčaný organizačný talent, zo stolárskej dielne vykúzlil zvitky šmirgľovacieho papiera, z autoparku plechovky farby na vnútorné nátery obrnených transportérov a dal si nás nastúpiť do rady.
Psychickou traumou z dcérinej stužkovej ťažko postihnutý major Kohout nám výhražne sa pritom dívajúc do očí rozkázal ručne ošmirgľovat starú farbu zo všetkých dvadsiatich objavených stoličiek a natrieť ich novou. A pokiaľ to nebude hotové, bude sa na tom bez prestávky vo dne v noci robiť, i keby to malo trvať celý víkend až do pondelka do rána. A potom odkráčal domov, spokojný s tým, akú autoritu si vie vydobyť.
Je veľmi jednoduché vydať rozkaz bezmocným podriadeným vojakom základnej služby a ešte jednoduchšie je kontrolovať jeho splnenie. Ale skúšal už niekto oškrabať zodraným šmirgľovým papierom hrubú vrstvu na kameň vyschnutej starej farby z dvoch desiatok stoličiek? Vonku zúrila jar, vtáčiky spievali, včielky poletovali, kvety kvitli, tráva sa zelenala úplne iným odtieňom než vojenská khaki a my sme museli kvôli opitej dcére majora Kohouta a jej protispoločenským výčinom na stužkovej po celý zvyšok víkendu v pote tváre tvrdo pracovať na chlieb náš vojenský každodenný. A tak v nás bez akýchkoľvek čo i len najmenších výčitiek svedomia skrsla zákerná myšlienka na okamžitú, neľútostnú, ráznu a tvrdú, ale zato nesmierna slastnú odvetu.
V pondelok ráno major Kohout hrdo prevzal všetkých dvadsať na jeho podnet vzorne reštaurovaných čerstvo natretých stoličiek, ešte voňajúcich farbou, na jednu z nich si sadol a zahájil svoje zamestnanie s nami. My absolventi (vo vojenskej terminológii špagáti) sme skromne radšej sedeli na starých nerekonštruovaných stoličkách. Farba sa pod sediacim majorom zahriala, zmenila svoje skupenstvo z pevného na polotekuté a tak keď sa po ukončení prvej hodiny postavil – ajhľa - stolička sa zdvihla spolu s ním. Ale len na chvíľu - celý súvislý plát farby rozmerov asi 10x15 cm sa s hlasným tiahlym mľasknutím oddelil od hladkého dreva sedadla stoličky a zostal pevne prichytený na majorových všiváckych nohaviciach, neoddeliteľne vlepený do drsnej vláknitej štruktúry textilu.
Naštvaný major so zaťatými zubami a iskriacimi očami pod skriveným obočím s očividným premáhaním tíško odkráčal do svojej kancelárie, kde si po skonštatovaní definitívneho nenávratného zničenia svojich všiváckych nohavíc obliekol svoje druhé a posledné nohavice zo slávnostnej uniformy. Pred ďalšou hodinou podozrievavo odmietol pripravenú vymenenú natretú stoličku, sám si osobne odskúšal, ktorá zo zostávajúcich osemnástich je najzaschnutejšia a sadol si na ňu.
Po hodine sa situácia so zahriatím farby, zmenou jej skupenstva, mľaskavým oddelením plátu zmäknutej farby od stoličky a jeho neoddeliteľným vlepením do sviatočných nohavíc zopakovala len s tým rozdielom, že doteraz vždy tichý, kľudný, vyrovnaný major, ktorý predtým nikdy nikomu nenadával, teraz zúrivo kopal stoličku po celej miestnosti pred sebou až ku dverám ako futbalovú loptu a používal pritom tie najkrajšie nadávky, aké som kedy na základnej vojenskej službe počul. Museli to byť evergreeny spred roku 1968. Nikdy viac som už niečo tak úžasného od neho nepočul.
Zvyšok zamestnania toho dňa strávil major Kohout pre istotu už len postojačky vo vypožičaných obyčajných absolventských nohaviciach bez akejkoľvek dôstojníckej všivky a sám sa tak degradoval z dôstojníckeho všiváka na obyčajného špagáta. Na žiadnu natretú stoličku sa sadnúť si už neodvážil. Tie dvoje zničené nohavice, za ktoré si musel z vlastných peňazí kúpiť náhradu, mu už plne stačili...
Natreté stoličky sa lepili deň, dva, týždeň, dva,... Nikto si na ne z bezpečnostných dôvodov nesadal. A tak jedného dňa nám major Kohout tichým hlasom rozkázal, dívajúc sa pritom neurčito ponad naše hlavy niekam do diaľky za obzor, s odôvodnením, že tá farba bola asi zmrznutá a preto netuhne, aby sme zneuctené stoličky opäť vyložili na povalu, kde naďalej pokojne zapadali prachom rovnako ako pred pamätnou stužkovou a následným ukážkovým PHD. Bol už z neho opäť ten tichý, kľudný a vyrovnaný major, čo nás okrem toho jediného dňa nikdy bezdôvodne nepreháňal a mimo bezprostredného okamihu po jeho druhom prilepení sa na stoličku nikdy ani nenadával. Nechceli sme mu už preto viac ubližovať a tak sa ani nikdy nedozvedel, že tá farba, ktorú tak pracne zohnal v autoparku, čo nechcela nijako tuhnúť a stále sa lepila, bola epoxidová dvojzložková a nedali sme do nej tužidlo.
Stalo sa vo VÚ 4212 Drhovice, pošta Dražice, jar 1985
