Prvé, čo sa muselo pred každým zimným cvičením skontrolovať a uviesť do bezchybnej prevádzky, bola naftová piecka, familiárne nazývaná bufík, ktorou bola vyzbrojená každá skriňová vétrieska či tatrovka. Od jej správnej funkčnosti závisel osud celej posádky vozidla vrátane dôstojníkov, či budú spať síce natlačení ako sardinky, ale zato v teple, alebo či sa budú všetci svorne a nerozdielne bez ohľadu na vojenské hodnosti triasť od zimy (klepať kosu).
Tým sa zimná vojenská demokracia končila. Vojaci mali obyčajné čierne kožené kanady bez teplej výstelky, zatiaľ čo dôstojnícke hnedé kanady mali vo vnútri mäkučkú kožušinku. Podobne vojenský spací vak bolo iba pogumované plátno so zapínacím zipsom po obvode a gombíkmi, na ktoré sa pripínala tenká deka a hygienická vložka, zatiaľ čo dôstojnícky spací vak bol hrubý, teplý a mal v sebe i nafukovací matrac. No a vojaci mali iba obyčajné celtové stany, zatiaľ čo dôstojníci mali dvojplášťové zateplené i s pieckou.
Ďalším dôležitým a neodmysliteľným atribútom každého cvičenia bola latrína. Bola to obyčajná vykopaná jama ohradená plachtami, nad ktorou sa sedelo na doštenej koze pripomínajúcej hambálok pre sliepky v kuríne. Keďže pôda v zime bola zamrznutá, jama sa kopala len do minimálnej potrebnej hĺbky a po ukončení cvičenia sa zahádzavala iba tenučkou vrstvičkou pôdy. A rovnako, ako si staroegyptskí stavitelia pyramíd odovzdávali z generácie na generáciu informácie o skrytých vchodoch do podzemných hrobiek, aby ich potomkovia ich mohli pri prvej vhodnej príležitosti vykradnúť, i vojaci základnej služby si vzájomne pri nástupe na vojenčinu a odchode do civilu odovzdávali neoceniteľné strategické informácie o polohe starých latrín v lese na cvičisku, aby náhodou niekto nekopal novú niekde na mieste ich predchádzajúceho výskytu alebo sa nepokúsil nad ňou postaviť stan.
No a do tejto zimnej cvičebnej a informačno latrínovej, mnohými generáciami cvičení spoľahlivo overenej a dokonale fungujúcej latrínovej demokratickej idyly, nám v predvečer jedného zimného cvičenia pridelili nového, neskúseného náčelníka štábu.
Hovorí sa, že nová metla dobre metie. Neviem to síce posúdiť, ale nový náčelník s nami vymietol poriadne a dokonale. Dospel totiž k záveru, že v rámci vojenskej subordinácie sa nehodí, aby vo vykúrených nástavbách vétriesok a tatroviek spali vojaci spolu s dôstojníkmi a rozhodol sa nás vyhnať von s odôvodnením, že vojak základnej služby má byť otužilý a zdatný a preto môže i v treskúcich mrazoch a vo vetre predsa spať i vonku v stane. A po našich neúspešných protestoch rázne prehlásil, že nám sám pôjde osobným príkladom a aj on bude spať vonku v dôstojníckom zateplenom stane s pieckou.
Nuž, my sme žiadne zateplené stany nemali, o nejakých pieckach sme ani nechyrovali a o rozdiele v zimnom výstroji medzi nami a dôstojníkmi som už hovoril. Zato sme však disponovali cennými informáciami o polohách starých latrín, zdedenými od našich predchodcov a z výchovných dôvodov sme sa rozhodli, že ak má byť zima nám, bude teda demokraticky a bez rozdielu vojenských hodností i všetkým dôstojníkom, ale náčelníkovi štábu najviac.
A tak sa teda nejako stalo, že náčelníkov stan nešťastnou náhodou vyrástol priamo nad jednou zo zahádzaných latrín z niektorého predchádzajúceho zimného cvičenia a dookola sme vzorne podľa predpisov rozostavili našu vozbu. No a zatiaľ čo nikým neudržiavané a špeciálne nastavené naftové bufíky v tatrovkách a vétrieskach dôstojníkom neustále záhadne zhasínali a vo vozidlách vládla vlezlá zima, náčelníkovi sme iniciatívne i bez akéhokoľvek rozkazu narezali a narúbali obrovské množstvo dreva na celé cvičenie a kúrili sme mu v piecke ako v kotle zaoceánskeho parníka tak dlho a intenzívne, až kým tenká vrstvička pôdy nad latrínou v noci nerozmrzla a dovtedy zmrznutou zemou zadržiavané plynné produkty rozkladajúcich sa hov.. - no, spisovne sa tomu hovorí fekálií - nevyrazili von do stanu.
Spiaci náčelník i s celou svojou výstrojou cez noc tak dokonale neodstrániteľne nasiakol latrínovým smradom, že páchol celé cvičenie a všetci dôstojníci od neho bočili. Vždy, keď začal v stane kúriť, sa v ňom po chvíli pre latrínový zápach nedalo vydržať a tak sa pokúšal pridať sa k ostatným dôstojníkom do vétriesok a tatroviek. Márne, odvšadiaľ ho so štipľavými poznámkami o potrebe okamžitej výmeny spodného prádla a nutnosti dodržiavania aspoň základných pravidiel hygieny zhnusene vyhodili. Mohol si iba každý večer demokraticky vybrať - nočnú zimu v stane ešte väčšiu, ako sme mali my (lebo musel neustále okienkom vetrať), alebo zatvoriť okienko, kúriť si provokačne nachystaným narúbaným drevom a mať potom v stane síce teplučko, ale zato s riadnym smradom.
A tak sme teda, keď mrazivé cvičenie už konečne skončilo, balili sme krámy a dostali sme od náčelníka priamy rozkaz „Ukliďte ten bordel", po štvrť hodine na užasnutú otázku veliaceho generála „Ku..a, co to tady zas děláte?", mohli pravdivo odpovedať: „Nosíme drevo do lesa". Napriek treskúcej zime sa ho náčelník prakticky ani len nedotkol.
Bola to síce krutá, ale zato veľmi účinná prevýchova. Ešte nikdy úplne všetci uzimení účastníci cvičenia nášho útvaru bez rozdielu vojenských hodností tak túžobne neočakávali na jeho koniec a na návrat do útulného tepla kasární a vojenských bytoviek. Neskúsený nový náčelník štábu sa však poučil a tak na ďalšom zimnom cvičení sme už opäť všetci svorne bez ohľadu na hodnosti spali v teple vo vykúrených vozidlách, síce natlačení ako sardinky, ale zato s perfektne fungujúcimi bufíkmi a žiadny stan sa už nešťastnou náhodou nevyskytol nad miestom nejakej dávnymi vekmi zabudnutej latríny. A do utajovanej mapy so zakreslenými polohami latrín pribudol ďalší zamínovaný bod. Len ten náčelníkov latrínovým smradom do poslednej nitky nasiaknutý stan sme v kasárňach po návrate z cvičenia museli ešte véé...éľmi dlho vetrať....
Stalo sa vo Vojenskom výcvikovom priestore Doupov, zima 1984/85
