V kasárňach boli hlboké komfortne vybavené betónové podzemné kryty, ktoré sa využívali hlavne ako štýlové vínne pivnice pri pravidelných ožieračkách vtedajších najvyšších vojenských papalášov. Zrejme to malo byť nejaké záložné vojenské pracovisko, v skutočnosti však útvar slúžil hlavne na opilecké orgie dôstojníkov Ministerstva obrany a Generálneho štábu, ktoré sa s vojenskou pravidelnosťou na základe plánovaného harmonogramu pod zámienkou porád, operatívok, školení a aktívov v podzemných krytoch odohrávali.
Okolie kasární pozostávalo z vypustených zarastených rybníkov, po hrádzi ktorých sa širokým oblúkom hadila jediná prístupová cesta na železničnú stanicu, kontrolovaná bdelým okom služby na strážnej veži, ostražito sledujúcej každý pohyb v okolí. Ani len myška nemala šancu nepozorovane prekĺznuť a prekvapiť prítomných v kasárňach, či z nich nepozorovane uniknúť. Iný prístup do kasární zo strategických dôvodov a potreby ich dôsledného utajenia neexistoval.
Keďže sa nám však na vychádzkach pri našich občasných cestách za civilizáciou na železničnú stanicu nechcelo kráčať dlhé kilometre po kľukatiacej sa rozbitej zaprášenej asfaltke plnej výtlkov (a hlavne pri útekoch z kasární bez priepustky nebolo vôbec vhodné ukazovať sa hliadke na strážnej veži), vybudovali sme si skratku cez močiare, na ktoré sa zarastené neudržiavané vypustené rybníky premenili. Tu mláka, tam spráchnivený koreň, niekde ostrovček suchej trávy, všade samé tŕnisté kríky a v kritických miestach, vyplnených po kolená hlbokým lepkavým páchnucim bahnom, ktoré sa nijako nedali obísť, sme položili dosky.
Chodiť po chodníčku bola naozajstná seriózna veda. Dalo sa napr. krásne stúpiť na dosku tak, aby sa jej druhý koniec zdvihol a potkol nasledujúceho chodca, resp. aby ho ošpliechal. O tŕňoch číhajúcich na uniformu neopatrného chodca či o bahne dychtivo a lačne chňapajúcom po topánkach ani nehovorím. A to pritom boli len drobné nepríjemnosti v najschodnejšej časti močiarov, cez ktoré cestička viedla. Zvyšok močiarov totiž tvorilo na pol metra až po kolená hlboké zákerné bahno a nepriechodné tŕnisté húštiny, vytvárajúce labyrint porovnateľný s tým, v ktorom bol zatvorený bájny Mínotauros na Kréte. Bez úhony dokázal cestičkou prejsť iba jej ozajstný znalec a i to len za denného svetla. Každý iný tam beznádejne zablúdil a nezachránila by ho ani tá bájna Ariadnina niť z Mínotaurovho bludiska na Kréte. A to bol ten pravý dôvod, prečo náčelník útvaru naše nadšenie z dobrodružnej skratky nezdieľal, cestičku zásadne ignoroval, vozieval sa vždy autom a keď bol na šoférovanie príliš opitý, chodieval na vlak domov radšej dookola peši po hrádzi.
A tak sa raz stalo, že náčelníkova manželka, vojakmi pre jej povahové vlastnosti výstižne zvaná Xantipa, mala narodeniny a práve vtedy sa v kasárňach opäť služobne chľastalo. Dozorný útvaru prijal telefonickú výstrahu, že ak sa náčelník ešte v ten večer neukáže doma a bude sa opäť po celú noc ožierať, má sa na čo tešiť a odovzdal ho náčelníkovi. A ten odkazu a temnej hrozbe v ňom skrytej veľmi dobre porozumel. S blížiacim sa večerom, zapadajúcim slnkom a predlžujúcimi sa tieňmi z náčelníkovej tváre pomaly mizol šťastný bezstarostný výzor vzorného hostiteľa a začali sa na nej zjavovať pochmúrne náznaky obáv a paniky. Sám začal zrýchleným tempom nalievať vzácnym návštevníkom do čiaš a šiel im v pití príkladom, len aby sa zásoby pijatiky čím skôr minuli a on sa ministerských hostí zbavil.
Jeho hrdinský výkon a sebaobetovanie boli takmer korunované neúspechom, lebo keď už konečne posledná ministerská služobná Tatra T-613 zmizla v kúdoloch zvíreného prachu v zákrute, do odchodu posledného vlaku do Kladna už zostávalo primálo času na to, aby sa to na stanicu dalo peši okľukou po ceste stihnúť. A vtedy sa pod vplyvom vypitého alkoholu s oslabeným pudom sebazáchovy a vidinou výhražných slov svojej manželky dopustil tej osudovej strategickej chyby, že sa rozhodol vôbec po prvý raz v živote a to bez akejkoľvek odbornej pomoci použiť našu absolventskú skratku močiarmi.
Len čo zmizol na začiatku močiaru v hustnúcom šere za prvými kríkmi z dohľadu, rýchlo sme odstránili všetky chodníkové dosky v dosahu, aby sme mu odrezali ústupovú cestu späť a prinútili ho tak prejsť celú trasu močiarmi až do konca. A z vrcholku až do posledného kúštika miesta zaplnenej strážnej veže sme až do úplného západu slnka s napätím sledovali hrôzostrašné dianie v močiaroch, i keď chvíľami len kývajúce sa vrcholce kríkov naznačovali, kde sa práve náčelník zamotal do tŕňov alebo len trblietavé odlesky rozčerenej hladiny v posledných teplých červených lúčoch zapadajúceho slnka prezrádzali, kde práve zapadol až po kolená do bahna.
Nikdy sme sa presne nedozvedeli, čo všetko sa v ten večer a možno i po celú noc v močiaroch, ďaleko od civilizácie, za svitu mesiaca a zvuku kŕkajúcich žiab odohrávalo, ale vojaci z povolania mali odvtedy rozkazom zakázané našu skratku používať. Čo všetko sa tam v bahne a temnotách udialo, vedeli len bludičky a my sme to si mohli iba domýšľať. Očividne sa to nedozvedela ani náčelníkova manželka, lebo nadránom, už za svitu vychádzajúceho slnka, volala na žeravo rozzúrená dozornému útvaru, či ten starý ožran ešte stále v kasárňach chľastá. A náčelník, napriek tomu že na druhý deň prišiel síce neskoro, ale predsa, aj keď s od tŕňov doškriabanou tvárou a do ružova čistučko vyumývaný, až na obed do práce v úplne novej uniforme a topánkach a tú starú ani pôvodné topánky sme na ňom už nikdy nevideli, sa o detailoch svojej nočnej anabázy močiarmi pred nami nikdy ani len slovíčkom nezmienil.
