Ak po každom vojakovi zostane denne iba 16 dekagramov jedlých zvyškov, v kasárňach so 600 vojakmi sa vyprodukuje denne minimálne 100 kilogramov pomyjí, z ktorých sa dá bez akýchkoľvek problémov vychovať 20 prasiec. A medzi svojpomocným chovom dvadsiatich a dvadsaťjeden prasiec už nie je prakticky žiadny rozdiel.
Základným predpokladom úspechu bolo utajenie existencie nášho dvadsiateho prvého prasaťa. Nebolo to až také zložité. Za plotom kasární bola prasačia ohrada s dvadsiatimi chlievmi a priľahlým skladom žrádla. A vo vnútri skladu stolári vyrobili ešte jeden ukrytý chlievik, maskovaný vrecami s kukuričným šrotom, takže neevidované prasa nemohlo prezradiť svoju prítomnosť ani svojim typickým zápachom, ani ryčaním od hladu či slastným pokrochkávaním po nažratí, pretože ostatné ho spoľahlivo prekvičali a presmradili. Bolo tam proste strážené, kŕmené, očkované,...tak, ako všetky ostatné. A žiadneho vojaka z povolania by nikdy nenapadlo hľadať neevidované súkromné prasa medzi erárnymi evidovanými. Proste - pod lampou býva najväčšia tma.
Do samozásobiteľskej akcie bol zasvätený len skutočne nevyhnutný počet ľudí, t.j. náš samostatný útvarček pre 10 vojakov a 7 absolventov, kuchári, stolári, kŕmiči a kotolníci, celkom asi 50 ľudí. Celý výkvet elity našich kasární. Každý mal určenú svoju nezastupiteľnú úlohu.
O kŕmičoch je zbytočné hovoriť, prečo boli pribratí do partie. Bez nich by to jednoducho nešlo. Ich úlohou bolo utajiť existenciu prasaťa a dobre ho popri tom vykŕmiť. A o úlohe stolárov som už hovoril.
Ďalšou nevyhnutnou súčasťou boli kuchári. Nie je problém prasa vychovať, ale transformovať ho do lahodnej formy vhodnej na konzumáciu dá množstvo odbornej a tvorivej práce, ktorú i odborník zvládne len s najväčšou opatrnosťou, obzvlášť keď za chrbtom mu ostražito číha striehnúci službukonajúci dôstojník a neustále počíta a váži porcie. A živo si viem predstaviť tú paniku a chaos, ktoré by nastali, keby dozorný kuchyne, navyknutý na neustále krádeže, deficit a chýbajúce porcie, zrazu zistil, že mu prevyšuje nejakých 60 kg mäsa či klobás. Bola by to mimoriadna udalosť (MÚ) celo armádneho významu.
Prasa sa samozrejme musí po zabití a rozporcovaní aj spracovať a okrem toho je nevyhnutné sa nielen nenávratne zbaviť všetkých spočítateľných zvyškov, ako sú kosti, koža, hlava, atď, ktoré by mohli upozorniť na nekalú záškodnícku činnosť, ale i vyrobené klobásy niekde vyúdiť. A na to boli určení kotolníci a nimi obsluhovaný kotol v starej kotolni, slúžiaci už len na prípravu teplej vody do spŕch a teda bez dôstojníckej kontroly, s komínom svojpomocne špeciálne pre tento prípad prerobeným na údiareň.
Niekto to musel všetko celé vymyslieť, zorganizovať, skoordinovať a hlavne v nejakej vzdialenej dedine zakúpiť malé nepotetované neevidované prasiatko. A to zase bolo zase úlohou nás siedmich statočných absolventov, disponujúcich potrebnou mozgovou kapacitou a finančným obnosom. A bolo by neférové pre našich 10 vojakov z baráčiku, keby sme sa na nich ananás... Veď sme na tom boli všetci rovnako. Tak sme teda do partie pribrali aj ich.
Prvá etapa - vychovanie prasaťa do 100 kilovej hmotnosti prebehla hladko úplne bez problémov. A tak keď sa malo zabíjať desať erárnych prasiec, boli sme plne pripravení zabiť večer pred hromadnou zabíjačkou i nášho malého kvička, aby sa popri spracovaní tých erárnych nenápadne zviezlo i to naše.
S druhou etapou - zabíjačkou - to už bolo horšie. Existuje také vojenské príslovie, že ťažko na bojisku, ľahko na cvičisku. Problém bol v tom, že erárne prasatá sa strieľali a to sme kvôli hluku a potrebe utajenia nemohli. Ani zbraň s tlmičom nebola k dispozícii. A nacvičiť si prakticky na cvičisku zabíjanie prasaťa nožom a sekerou sa z dôvodu presnej evidencie počtu erárnych kusov skutočne nedalo.
Ten pamätný večer chvíľu po večierke sme sa v počte asi desať dobrovoľníkov nenápadne vytratili z baráčiku na bojisko ku chlievom a chceli potichu vykonať prasačí masaker. Plánovali sme prasa vylákať von a tam ho mal jeden z privolaných kuchárov zaklať.
Človek mieni, prasa mení.... Prasa nikdy v živote z dôvodu utajenia svojej existencie nebolo mimo svojho chlieviku a tak odmietlo opustiť jeho štyri bezpečné múry. Snažili sme sa ho násilím vytiahnuť, ale kvičalo, ako by ho na nože brali a tak sme s tým v obave, že by mohlo niekoho prilákať, museli prestať. Po čase jedného z kŕmičov napadlo vylákať ho von na kýbeľ s pomyjami, my sme sa skryli a keď konečne vyliezlo, všetci sme sa naň odrazu vrhli.
Dovtedy som si nevedel predstaviť, akú silu môže mať rozzúrené 100 kilové prasa, bojujúce o život. V jednom okamihu sme ho mali priľahnuté ku zemi, pevne ho držali sa každú jeho končatinu a kuchár sa už zaháňal sekerou, že ho omráči a potom nožom zakole. A v nasledujúcom okamihu sme sa už všetci váľali pošľapaní v blate, zatiaľ čo zdivené krvácajúce kvičiace prasa lietalo ako strela po výbehu a vláčilo za sebou v blate a výkaloch dolu tvárou posledného statočného, ktorý sa ho ako kliešť držal hrdinsky za zadnú nohu až do okamihu, kým ho nezatiahlo na blízke hnojisko.
Pokúsili sme sa ho chytiť do volejbalovej siete z neďalekého ihriska, ale rozzúrené prasa na nás vycerilo svoje šesť centimetrové zažltnuté tesáky a bez najmenšieho zaváhania zaútočilo. Jedinou možnosťou bola bezpodmienečná kapitulácia ako u Nemcov pri Stalingrade a okamžitý ústup na vopred pripravené pozície za ohradu, ktorá nahradila funkciu zákopov.
Keď sa prasa konečne trochu upokojilo a začalo sa rýpať v bahne, kŕmič ho na kýbeľ s pomyjami nalákal späť do jeho chlievika a my sme v nefalšovanom zúfalstve rozmýšľali, čo ďalej. A vtedy jedného kotolníka napadla spásna myšlienka, aby sme zavolali na pomoc jeho spolubývajúceho z hornej postele vojaka Lájoša Biháryho, počerného negramotného spoluobčana odkiaľsi z osady na východnom Slovensku, ktorý vraj už v civile ako mladistvý už zopár krát sedel za krádeže prasiat po dedinách. V kasárňach ho všetci ignorovali, nik sa s ním nebavil a tak sa ako údajne neschopný akejkoľvek zodpovednej práce špecializoval na čistenie záchodov.
Privolaný Lájoš kľudným, vyrovnaným krokom vošiel do chlieva a po minúte ticha rovnako kľudne, usmievajúc sa pritom popod svoje frajersky vytočené fúziky, vyšiel von. Ohromene sme čumelii. Mŕtve podrezané prasa tíško ležalo v rozlievajúcej sa kaluži krvi a ani len nekviklo. Lájoš bol proste vo svojom odbore skutočný profesionál.
Na druhý deň bola erárna zabíjačka, všetko sa odvážilo, dôstojníci stále dávali pozor, či niečo z ich mäsa nechýba a popri tých oficiálnych klobásach a šunkách sa nenápadne spracovalo aj tých 60 kíl čistej váhy našich. Nik si ani nevšimol, že toho neevidovaného ovaru, kolien a huspeniny pre vojakov bolo trochu viac než obvykle. Ani to, že dym z komína starej kotolne mal inú farbu než zvyčajne. Najskôr bol hustý, čierny a mastný, keď sme sa kúriac uhlím zbavovali dôkazov a potom už iba riedky sivý, keď už sa kúrilo len drevom a pomaly údilo.
Tretia etapa - zož(r)atie zaslúžených plodov našej tvrdej práce prebehlo úplne kľudne bez akýchkoľvek problémov a hádok. Všetci zúčastnení dostali svoju výslužku rovným dielom, len profesionál Lájoš Biháry jednomyseľne dostal dvojnásobnú porciu a bol naviac ako užitočný plnoprávny člen pribratý do našej kasárenskej elity. Za to, že tak dobre zabil prasa, i za to, že držal zobák i pred svojimi ostatnými počernými spoluobčanmi v kasárňach a nemuseli sme sa s nimi o zabíjačkovú výslužku deliť. Veď kilo klobás na hlavu naozaj nebolo až tak veľa a deliť sa s nimi s ľuďmi bez akýchkoľvek zásluh na ich pracnom získaní sa nám naozaj nechcelo. Veď aj tak vďaka nám dostali svojho ovaru, kolien a huspeniny viac, než im podľa vojenského rozdeľovníka patrilo.
A klobásy taáák chutili. Hlavne keď v jedálni bola vojenská hrachová kaša, ktorú sme ochotne posunuli vo forme pomyjí nášmu novému kvičkovi a tešili sa na ďalšiu zabíjačku, tentoraz už pod Lájošovým profesionálnym vedením.
