Mesiac sa začínal 7. novembra, v deň výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a končil sa 7. decembra. A počas neho sa usporadúvali akcie na oslavu večného a nerozborného priateľstva ľudu oboch štátov, podporovaného štvrť miliónovou po zuby ozbrojenou, dočasne na našom území rozmiestnenou sovietskou armádou, pričom naša vlastná mala len necelých 150 000 mužov na základnej vojenskej službe, vrátane takých pevných opôr, ako som bol ja.
Počas tohoto mesiaca sa oficiálne pre pracujúcich premietali sovietske budovateľské filmy, pre dôchodcov sa usporadúvali stretnutia s veteránmi Vlasteneckej vojny a Slovenského národného povstania, študenti literárne súťažili o Fučíkov odznak a deti mali besiedky pod jedličkou. A neoficiálne sa pritom rozprávali vtipy napríklad o Marienke, jahodách a dvanástich mesiačikoch (pre neinformovaných zlá macocha v zime vyhnala driečnu Marienku na jahody, tá zbadala oheň, pri ktorom jej mesiačikovia sľúbili jahody, ak každému z nich jeden krát dá. Pri trinástom čísle začala protestovať, že idú znova, ale bolo jej vysvetlené, že ten trinásty mesiačik je predsa mesiac Československo - Sovietskeho priateľstva).
Ani naša Československá ľudová armáda, oddaná ideám socialistického vlastenectva a proletárskeho internacionalizmu, nebola v preukazovaní triedneho uvedomenia výnimkou. A jednou z najdôležitejších disciplín, v ktorých sa preukazovala oddanosť armády ideám marxizmu leninizmu, bola súťaž o revolučných tradíciách našej i sovietskej armády, usporadúvaná pod názvom „Za rudým praporem".
Zástupca náčelníka útvaru pre veci politické zabezpečil hromadu literatúry o revolučných tradíciách našej i sovietskej armády (dominovali diela Júliusa Fučíka „Reportáž psaná na oprátce", prezidenta Ludvíka Svobodu „Od Buzuluku až po Prahu" a generálneho tajomníka KSSZ Leonida Iljiča Brežneva „Malá zem") a začal hľadať dobrovoľníkov, ktorí túto mimoriadne náročnú úlohu dokážu zvládnuť. Márne. Účasť na tejto súťaži bola vojakmi základnej služby neoficiálne hodnotená ako duševná prostitúcia a ani prísľub opušťáku (pre nevojakov KVOP - krátkodobé voľno k opusteniu posádky) nedokázal tento všeobecne rozšírený názor zmeniť. Už to vyzeralo, že aj v tomto ročníku náš útvar v súťaži o revolučných tradíciách našej ľudovej armády už v prvom kole opäť hanebne prepadne a dôstojníci zodpovední za politickú prácu opäť nedostanú svoje koncoročné prémie za politickú (pre)výchovu mužstva.
A v tejto preň takej zúfalej situácii si zástupca náčelníka útvaru pre veci politické dôkladne prečítal naše kádrové materiály a keďže moja rodná vojenská katedra z vysokej školy mi do záverečného hodnotenia uviedla, ako obetavo a dokonale som pre ňu organizoval darcovstvo krvi, bolo (metódou o nás bez nás) definitívne rozhodnuté, kto bude reprezentovať v posádkovom kole súťaže naše kasárne a ponesie zodpovednosť za drvivé víťazstvo alebo hanebnú porážku (použitá metóda výberu dobrovoľníka obsahovala rovnakých päť fáz ako budovanie socializmu - plánovacie nadšenie, realizačné vytriezvenie, hľadanie vinníkov, potrestanie nevinných a odmenenie nezúčastnených).
Dostal som za úlohu zorganizovať 5 členný tím odborníkov na revolučné tradície našej armády a pripraviť ho na náročné a zákerné otázky z histórie boja nášho ľudu za rovnosť, sociálnu spravodlivosť a slobodu. Snažil som sa medzi svojimi spolubojovníkmi získať nejakých špecialistov minimálne na históriu Slovenského národného povstania a Májového povstania pražského ľudu (keď už nie na husitské hnutie v Čechách a bratrícke hnutie na Slovensku), ale jediným výsledkom bolo, že kuchári mi na nedeľný obed namiesto vyprážaného rezňa dali na tanier kus handry v opraženej strúhanke. A práve vtedy, vyťahujúc si nitky spomedzi zubov a vypľúvajúc strúhanku, som opäť dostal spásonosný nápad rovnakého kalibru, ako to bolo pri organizovaní darcovstva krvi.
Blížilo sa jesenné cvičenie, ktoré malo preveriť, nakoľko sme počas prijímača vnikli do tajomstiev vojenského umenia a zbavili sa prebytočných civilných návykov. V preklade do slovenčiny to znamenalo stráviť vo vojenskom výcvikovom priestore Doupov niekoľko dní váľajúc sa v snehu a blate.
Obťažkaný odbornou (či skôr odpornou) literatúrou som navštívil náčelníka útvaru, oboznámil ho s náročnosťou zverenej úlohy a požiadal o radu, ako to v takom krátkom čase do začiatku súťaže vôbec zvládnuť. Bez systematického štúdia to jednoznačne nešlo a vziať si takéto cenné knihy na cvičenie, kde by určite došlo k ich poškodeniu, by bola jasná politická provokácia. Nehovoriac už o tom, že na vojenskom cvičení sa zvyčajne vyvíja úplne iná vojenská činnosť než štúdium armádnych revolučných tradícií, nech by už boli akokoľvek pokrokové. Náčelník vo vidine ohrozených prémií a zbavenia sa Damoklovho meča nevyhovujúceho hodnotenia politickej činnosti na útvare sám od seba dospel k záveru, že na takúto úlohu je skutočne potrebná dlhodobá seriózna príprava a zaradil môj zatiaľ neexistujúci tím medzi od cvičenia oslobodených kriplov a iných duševne i telesne postihnutých. Zrazu som si mohol spomedzi mrakov záujemcov o účasť v súťaži vyberať a zanedlho už bola naša elitná jednotka piatich ostrieľaných veteránov (spolužiakov energetikov) v plnom počte, tešiac sa na intenzívne štúdium revolučných armádnych tradícií a následnú náročnú súťaž o nich.
Druhá časť môjho nápadu bola síce neverejná a dokonca až prísne tajná, ale o to dôležitejšia. Zavolal som kamarátovi plniacemu si svoju najčestnejšiu povinnosť na pražskej vojenskej Hlavnej politickej správe a ten mi za niekoľko fľašiek „Pražského výběru" (vína vyrábaného zrejme z opadaných plesnivých a nahnitých hroznových bobúľ, pozbieraných z podláh skladov všetkých pražských zelovocov (vtedajších obchodov so zeleninou a ovocím), nakoľko v Prahe vo štvrti Vinohrady sú len šedé špinavé tehlové činžiaky a žiadne iné vinohrady už v Prahe nie sú) zistil z archívu všetky opakujúce sa otázky zo všetkých predchádzajúcich ročníkov súťaže.
Zatiaľ čo moji ostatní spolubojovníci z kasární strávili týždeň jesenných sychravých pľuští s občasnými poletujúcimi snehovými vločkami v blatistom poli, moja profesionálna politicky vyspelá 5-členná elitná jednotka usídlená v suchu a teple na PVS (politicko-výchovní světnici - miestnosť na politické školenia mužstva) hravo behom niekoľkých hodín zvládla pravidelne sa opakujúce otázky súťaže a s pevnou neochvejnou dôverou v jasnú a svetlú budúcnosť očakávala pri mastení kariet bez akejkoľvek nervozity neúprosne sa blížiaci deň súťaže, ktorý mal ukázať, nakoľko úspešná bola naša študijná stratégia doplnená obetavou tvrdou taktickou prípravou.
Existuje také vojenské príslovie, že ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Vďaka obetavému nácviku a heroickým študijným výkonom sme prekonali aj tie najsmelšie náčelníkove očakávania, ktoré ho len napadli. Ani len vo sne nedúfal v také neuveriteľne výrazné úspechy, aké sme vďaka jeho nápadu s našim oslobodením od cvičenia na účely štúdia (a hlavne tomu môjmu s „Pražským výběrem") dosiahli.
V posádkovom kole sme bez straty jediného bodu rozdrvili konkurentov z Táborskej posádky a pri návrate do kasární sme za provokačného spevu Internacionály a poradového kroku v poltopánkach hrdo doniesli vyhraný stereo rádiomagnetofón „Diamat", ktorý v miestnosti dozorného útvaru nahradil staré mono elektrónkové rádio „Sonet". V divíznom kole po drvivom víťazstve opäť bez straty bodu sme pri triumfálnom návrate na útvar už od brány na celé kasárne demonštratívne hulákali sovietsku hymnu a staručký čiernobiely elektrónkový televízor „Rubín" na PVS bol nahradený novučičkým vyhraným farebným polovodičovým „Tesla Orava". A za jasotu a túžobného očakávania našich útvarových spolubojovníkov (zástupca náčelníka pre veci politické v prípade dobrého umiestnenia sľúbil na PVS poskytnutie videa na sledovanie pôvodných záznamov zo zjazdov ústredného výboru strany v plnej dĺžke, keďže v televíznych novinách dávali len neúplne zostrihané dvojhodinové záznamy, i keď všetkým nám bolo úplne jasné, že v neprítomnosti vojakov z povolania sa bude prehrávať niečo úplne iné, primerané potláčaným prirodzeným biologickým túžbam mladých mužov dlhodobo odlúčených od dámskej spoločnosti) sme postúpili do najvyššieho - okruhového kola.
Už len účasť v prestížnom kole Západného vojenského okruhu nás predurčovala ku skvelej a oslnivej kariére politrukov (politíčeskij rukovodíteľ) mužstva a vojakov z povolania. Nehovoriac o tom, že hlavnou cenou bol trojtýždenný zájazd po vojenských základniach sovietskej Strednej Ázie s čerešničkou na šľahačke - päťdňovým výletom cez Most Priateľstva cez rieku Amu Darja pri Termezi do sovietskou armádou čerstvo obsadeného Afganistanu a návštevy sovietskych vojenských základní pri severo afganských mestách Mazáre Šaríf a Kunduz, tuneli Salang pod hlavným Hindukúšskym hrebeňom a kábulskej leteckej základne Bagram. A náčelník útvaru i jeho zástupca pre veci politické mali z Politickej správy divízie pre prípad nášho víťazstva prisľúbené tučné mimoriadne prémie za vynikajúce výsledky a vzornú politickú prácu.
V tejto skvelej perspektíve našej budúcej profesionálnej vojenskej politickej kariéry a cesty po stopách veľkého cestovateľa po Hodvábnej ceste Marka Pola sme v predvečer súťaže po ubytovaní sa v školiacom zariadení Politickej správy v Tábore a slávnostnej večeri i s prípitkom z brúsených vínových pohárov s erbom Tábora, ktoré sme dostali na pamiatku na túto pamätnú udalosť, predneseným náčelníkom Hlavnej politickej správy Československej ľudovej armády, vyrazili i s ostatnými súťažiacimi po stopách vojína Kefalína z nesmrteľného Švandrlíkovho diela „Čierni baróni" do táborských putík sa na záverečné kolo súťaže trochu posilniť. Už po niekoľkých pivách sa jazyky rozviazali, ostýchavosť a zábrany padli a začali sme si vzájomne dávať hádanky z revolučných tradícií našej armády. Naši súperi boli podporučíci - absolventi elitných politicky zameraných škôl z domova i sovietskeho zahraničia a hneď nám bolo jasné, že my energetici - čatári absolventi sme sa s nimi nemohli v žiadnom prípade ideologicky merať, ak sme nechceli prezradiť našu taktiku.
Ako áno, ako nie, vtedy toho najmenej triezveho z nás napadlo provokačne nahlas položiť otázku, na ktorú síce všetci vedeli, ale nik nechcel dať odpoveď - „Čo sú najväčší nepriatelia socializmu?" A v hlbokom tichu, ktoré v miestnosti nastalo, si i sám nahlas odpovedal - „Jar, leto, jeseň, zima a imperializmus".....
Záverečného kola súťaže sme sa už na druhý deň nezúčastnili a pri predčasnom návrate na útvar sme si už len pochmúrne skrúšenými hlasmi potichu nôtili „Pochod padlých revolucionárov". Dôstojníci svoje vytúžené mimoriadne prémie nikdy nedostali a služobné video sme na PVS počas zvyšku našej základnej vojenskej služby nikdy nemali napriek tomu, že sme priniesli neporušených všetkých päť brúsených vínových pohárov s erbom Tábora a venovali ich náčelníkovi nášho útvaru s tým, že môže tvrdiť, že pôvodne to bola súprava šiestich kusov, ale jeden z nich sa mu rozbil. Do príslušného stredoázijského regiónu som sa dostal a perly Hodvábnej cesty (Bucharu, Samarkand, Urgenč a Chivu) som navštívil až po vojenčine s CKM (cestovnou kanceláriou mládeže - obdobou Čedoku určenou pre nesolventných mladých). Dráha vojaka z povolania a politruka mi definitívne unikla, ale dodnes neľutujem ani stratu svojej sľubnej vojenskej politickej kariéry, ani to, že som do Strednej Ázie necestoval vo vojenskej uniforme a nikdy nenavštívil sovietske vojenské základne v oblasti.
