11 mesiacov svojej základnej vojenskej služby som strávil v južných Čechách 10 km od Tábora niekde na samote s 34 domami a kasárňami pre 600 vojakov. V našich zabezpečovacích kasárňach boli okrem iných útvarov i dva prápory vodičov štábnych nákladných áut pre potreby veliteľstva západného vojenského okruhu v Tábore. A v autoparku medzi viac než sto vétrieskami, tatrovkami a ZIL-mi boli i rádiovozy R-140.
R-140 bol kilowattový krátkovlnný vysielač, zabudovaný v skriňovej nástavbe vojenského terénneho nákladného automobilu. V príslušenstve mal i masívne teleskopické anténne stožiare, ktoré sa museli vždy pri vysielaní či príjme v potrebnom smere a výške postaviť a medzi ne sa naťahovala ťažká drôtená anténa. Krátke vlny sa totiž šíria odrazom od ionosféry v rôznych častiach dňa na rôzne vzdialenosti rôznym uhlom. A keďže my ako chemici a kresliči máp sme počas zaujímania pozícií a budovania štábneho stanoviska nemali toho až tak veľa na práci, pravidelne nás vyháňali pomáhať spojárom stavať stožiare (anténne polia) pre rádiovozy.
Stavanie stožiarov bola ťažká a vysiľujúca práca. Museli sme zatĺkať koly do zeme, osadzovať päty stožiarov, stavať stožiare, napínať a istiť kotviace laná,... V zime to sťažovali zimou skrehnuté prsty a zamrznutá pôda, v lete komáre, kamenistá pôda a horúčava. Okrem toho sme museli stožiare neustále prekladať alebo meniť ich výšku podľa požadovaného smeru a vzdialenosti nadväzovaného krátkovlnného spojenia. Keďže som nevidel zmysel svojho života v tomto druhu práce, hneď po prvom nácviku stavieb stožiarov som sa nad tým zhlboka zamyslel a som začal hľadať riešenie, ako sa systematickému stavaniu a prestavovaniu stožiarov vyhnúť. No a niekoľko spomienok na pestvá a výčiny môjho ranného detstva mi tento problém pomohlo jednoducho a elegantne vyriešiť.
Ako malý chalan som často so zahnutým špendlíkom na niti uviazanej na palici chodieval na blízke jazero chytať ryby. Závistlivo som pritom pokukoval na naozajstných rybárov s ich teleskopickými rybárskymi prútmi a navijakmi. Stačilo mi teda na vojne len trochu pohnúť rozumom a pre umiestnenie antény do malých výšok použiť radšej namiesto ťažkých a komplikovaných teleskopických stožiarov dva obyčajné staré teleskopické rybárske prúty. Do zeme sme jednoducho kdekoľvek v požadovanom smere a vzdialenosti zatĺkli dve krátke duté železné trubičky, zastrčili do nich rukoväte udíc a silonom na navijakoch sme ľahučkú anténu spravenú z tenkého medeného drôtu elektromera bez akejkoľvek námahy vytiahli do požadovanej výšky, nadviazali spojenie a udice i drôt zbalili.
Táto metóda sa však nedala použiť, keď bolo potrebné anténu vytiahnuť vyššie, než rybárske prúty dočiahli. Ale hrozba potu a driny spojenej so stavbou stožiarov úspešne stimulovala moje mozgové závity a tak ďalšia spomienka na moje detské výčiny pretavená do podmienok našej Československej ľudovej armády tento problém opäť úspešne vyriešila. V detstve som bol totiž rovnako ako všetci ostatní chalani v mestečku vyzbrojený prakom (gumipuškou) a pálil som kamienky na všetko, čo sa hýbalo. A tak logickým vyriešením spôsobu jednoduchého umiestnenia antény do požadovanej výšky bol masívny prak, vyrobený špeciálne na tieto účely z narezaných dlhých gumových pásov zo starých duší služobných vétriesok, spletených do povrazcov. Bojové stanoviská sa totiž z dôvodu ich maskovania vždy budovali v lese, tak sme jednoducho uviazali gumy praku o spodné konáre stromov a do miesta v korune stromu s vyhovujúcou polohou a výškou sme vystrelili ťažké kovové závažie priviazané na silone. Vlastnou váhou prepadlo pomedzi konáre a lístie na zem, vytiahlo uviazaný silon nahor a tak sme mohli jednoducho a bez akejkoľvek námahy do výšky vytiahnuť našu anténu priviazanú na opačnom konci silonu.
Použitá metóda sa geniálne osvedčila a čoskoro som našiel i ďalšie skvelé uplatnenie svojho služobného praku. Na vojne pri previerkach fyzickej zdatnosti i nácvikoch boja v poli sme okrem iného aj hádzali atrapami granátov do diaľky. S plnou poľnou, oceľovou prilbou na hlave a stojac v zákope, kde sa nedalo nielenže rozbehnúť, ale ani poriadne rozohnať, to vôbec nebolo jednoduché. A kto limit niekoľkých desiatok metrov nesplnil, musel si zabehnúť trestné kolečká naviac.
Armády NATO na rozdiel od Varšavskej zmluvy s jej ručným hádzaním granátov používali granátomety integrované na samopaloch, ktoré mali dostrel 80-100 m. A tak ma prirodzene po vzore starých husitov a ich prakovníkov (slúžil som predsa priamo pri ich historickom sídle Tábore) napadlo použiť pri hádzaní granátu na previerkach svoj služobný prak, ktorý som si skryl do malej poľnej k plynovej maske. Na koncoch gúm som mal spravené slučky a v zákope som si ľahol čiastočnú stojku na chrbáte a zátylku s nahor mieriacimi pokrčenými nohami. Slučky som navliekol na kanady na pokrčených nohách, na jednu kanadu som dal ešte prilbu, pevne chytil granát v košíku praku, vystretím nôh gumy natiahol (vtedy sa nad okrajom zákopu objavila i moja prilba, ako keby som práve hádzal), granát som vystrelil a bez najmenších problémov predpísaný diaľkový limit splnil. Len som nesmel ten prak naťahovať celou svojou silou, aby som sa príliš nepriblížil k dostrelu granátometov NATO, čo by mohlo privolať nežiadúcu pozornosť dôstojníkov a odhaliť moju novú tajnú zbraň. Možno som mal menšiu presnosť zásahu než zbraňové systémy NATO, v každom prípade však moja metóda na rozdiel od výstrelu z granátometu bola absolútne bezhlučná.
Ale vrchol využitia svojho služobného praku som raz dosiahol streľbou na svojich dôstojníckych nadriadených. Náčelníkom prvého práporu vodičov bol kapitán Čeněk neviemaký. Jeho priezvisko nik nepoužíval, všetci mu hovorili iba Čenda. Bol to taký typický vymytý zelený mozog, zmyslom života ktorého bola iba sústavná buzerácia jemu podriadených bezbranných vojakov základnej vojenskej služby. Neustále ich bezdôvodne preháňal a terorizoval. Keďže my sme boli z iného útvaru, nebol našim priamym nadriadeným a z dôvodu utajenia našej vojenskej činnosti k nám do nášho baráčiku nesmel vstupovať, mohol sa na nás vyvršovať iba tým, že nám počas svojich služieb dozorného kasární prideľoval nekonečné a nezmyselné práce v areáli.
Bola vtedy typická zimná, mrazivá piatková noc, neustále husto padal sneh, pluh traktora ho po kasárenských cestičkách ledva stíhal odhŕňať. Čenda mal mať práve v to poobedie službu dozorného kasární. V úpornej snahe prekvapiť pri nejakom tom nedodržaní vojenských predpisov podriadených vojakov zo svojej roty a našiť im preto s potešením zopár dní ostrých v posádkovej base, prišiel ešte za tmy v sobotu ráno o piatej z Tábora, mimo dohľadu služby na bráne preskočil potichučky plot a chcel sa nenápadne po svahu pomedzi náš baráčik a starú kotolňu nepozorovaný dostať k spálňam svojho práporu.
Na šikmom zľadovatenom chodníčku priamo pred vchodom do nášho baráčiku sa pošmykol a spadol, hlukom pádu sa však službe na bráne prezradil a tak kým dobehol k svojmu práporu, všetci tam už boli solidárne telefonicky varovaní. Pretože za vinníkov prezradenia jeho prepadovej akcie logicky pokladal nás, plný zúrivosti sa nám začal vyhrážať, že akonáhle sa poobede ujme funkcie dozorného kasární, budeme musieť počas jeho služby po celý deň až do nedeľného poobedia počas osobného voľna namiesto traktora ručne odhadzovať sneh v celých kasárňach.
Stráviť celú nedeľu vonku v mraze nezmyselným odhadzovaním snehu sa naozaj nikomu nechcelo a preto sme všetci začali intenzívne premýšľať, ako sa tomu vyhnúť. Vo vojenskej služobnej hierarchii je nad dozorným kasární už len ich náčelník a tak nám bolo okamžite jasné, že jedine on dokáže zariadiť, aby Čenda svoje rozhodnutie nejako zmenil, prípadne naň pre svoju zaneprázdnenosť zabudol. A tak nás na presvedčovanie náčelníka kasární a Čendove zaneprázdnenie napadlo použiť náš služobný prak.
Počas upratovacích a údržbárskych prác počas sobotného hospodárskeho dňa v autoparku sme niekoľko ďalších duší z vétriesky narezali na tenké pružné pásy a ich spletením sme predĺžili a zosilnili gumené popruhy nášho služobného praku. Uviazali sme ich na železné stĺpy volejbalového ihriska pred našim baráčikom a začali sme sa oblúkom ponad jednoposchodovú jedáleň a kasárenský plot za pomoci jedného kuchára vo funkcii zameriavača pri telefóne na poschodí jedálne zastreľovať na cca. 100 m vzdialenú príjazdovú cestu pred bránou kasární. Keďže nám bolo jasné, že naostro máme iba jeden jediný pokus, do košíka praku sme dávali odrazu asi desať snehových gúľ, aby sme mali väčšiu pravdepodobnosť zásahu. Spočiatku sme mali priveľký rozptyl, ale čoskoro sme prišli na to, že tvrdé gule vyrobené brutálnym natlačením snehu do kuchárskej polievkovej naberačky majú prakticky jednotnú hmotnosť i tvar a lietajú preto po balistickej krivke oveľa presnejšie. A tak keď sme už dokázali na tú vzdialenosť strieľať s dvojmetrovou presnosťou, zatlčením kolíku do ihriska sme si presne označili polohu miesta, kam až sa má guma praku natiahnuť, aby jednotková dávka snehových gúľ z našej gigantickej brokovnice doletela presne na zámerný bod.
Sobotňajšie zamestnanie sa konečne skončilo a všetci dôstojníci okrem práve nastúpeného dozorného kasární Čendu a dozorných rôt hromadne odchádzali domov. Posledný odchádzal náčelník kasární a Čenda, tešiaci sa na nastávajúcu službu, pri ktorej bude neobmedzeným pánom kasární a bude môcť podriadených podľa svojej chuti ľubovoľne trestať, sa s ním na bráne radostne dychtivo rozlúčil. Keď sa asi po 20 metroch od brány náčelník priblížil k bodu zámeru, kuchári v okne dali signál a my sme vystrelili pripravenú salvu snehových gúľ. Tvrdou guľou bolestivo trafený rozzúrený náčelník sa prudko obrátil a v dohľade široko - ďaleko okrem vysokého plechového kasárenského plotu a zatvorenej brány bol jedine pred ňou osamelo stojaci, hlúpo sa na neho usmievajúci a absolútne nič nechápajúci službukonajúci dozorný kasární Čenda...
Počas nastávajúcej služby mal náčelníkom hromadou nepríjemných a neodkladných osobných termínovaných úloh operatívne poverený Čenda úplne iné starosti než naháňať nás do nejakého nezmyselného odhadzovania snehu...
A tak teda po viac než 2000 rokoch opäť raz malý slabý bezbranný Dávid vďaka svojmu praku premohol veľkého silného Goliáša.
P.S. Raz v lete v horúcom popoludní, keď sú osy najaktívnejšie a najagresívnejšie, sme sa pokúsili počas odchodu dôstojníkov domov na strechu vrátnice, priamo nad parkoviskom pred kasárňami, kde parkovali súkromné dôstojnícke škodovky, Lady a Moskviče, odpáliť obrovské osie hniezdo, ktoré sme našli prilepené na nosnom tráme niekde pod strechou nášho baráčiku. Papierom sme prekryli výletový otvor na spodku hniezda, opatrne ho oddelili od trámu a doniesli na volejbalové ihrisko, kde už bol pripravený prak. Nemohli sme ho však v košíku praku pevne pridržať, aby sme ho nerozpučili a pri výstrele sa nám preto vyšmyklo a spadlo pod nohy...
Tie osy boli vtedy naozaj riadne agresívne a nasraté...
A tak sme teda náš služobný prak ako nespoľahlivú a ťažko zvládnuteľnú zbraň nebezpečne ohrozujúcu dokonca i svoju vlastnú obsluhu do výzbroje bratských armád Varšavskej zmluvy radšej nikdy nenasadili.
