Vedľa nášho útvaru boli umiestnení rakeťáci. Spisovne sa im nadávalo PVOS - protivzdušná obrana štátu. Boli vyzbrojení sovietskymi raketami, ktoré mali bezpečne zaistiť, aby ani vtáčik - letáčik k nám nedoletel z nepriateľskej západnej imperialistickej kapitalistickej cudziny spoza blízkych hraníc. No a k rakeťákom neodmysliteľne patrili i na neďalekom osamelom kopci umiestnené anténne zameriavacie systémy.
Kamarát bol rozkazom určený na stráženie tohoto zameriavača, umiestneného ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Priestor bol bezpečne ohradený, nikde nebolo ani vtáčika živáčika, prístup bol možný iba cez jedinú cestu hadiacu sa serpentínami po odlesnenom úbočí na vrchol kopca. A kamarát so svojimi spolubojovníkmi tam mal generáciami svojich predchodcov špeciálne vycvičeného služobného strážneho psa, ktorý spoľahlivo hlásil akýkoľvek pohyb človeka na ceste alebo v okolí. Bola to proste vojenská strážna idyla. Človek tam mohol celé dni strážnej služby stráviť v plavkách, driemajúc na slnku a opaľujúc sa, bez toho že by riskoval, že ho niekto z nadriadených pri tom prichytí a potrestá. Nadriadení však ten dlhodobým pobytom na slnku získaný bronz videli a neustále vo dne v noci sa snažili strážakov pri porušovaní svojich povinností prichytiť, ale vycvičený strážny pes im to vždy prekazil. Už z diaľky zaregistroval každú približujúcu sa kontrolu, zahlásil ju štekotom a do jej príchodu už boli všetci vzorne ustrojení a ostražito chránili všetky vojenské tajomstvá, ukryté v zo všetkých strán z diaľky viditeľných stožiaroch a anténach.
Strážna idyla trvala presne až do okamihu, keď verný rexo po dlhých rokoch služby odišiel do výsluhového dôchodku. Na zameriavač preto armáda na základe náčelníkovej žiadosti a ním presne definovanej odbornej špecifikácie pridelila iného služobného strážneho psa. Lenže nie je pes ako pes. Nastala katastrofa, nový pes z nám neznámych dôvodov proste neštekal. Akonáhle niekoho vonku zbadal, zostal stáť na mieste a ani nehlesol. Nevšímal si dokonca ani zajace, ktoré jeho predchodca s obľubou pod anténami naháňal. Strážna idylka skončila, dôstojnícke kontroly boli rázne a neočakávané, nastúpila klasická tvrdá vojenská strážna služba.
Strážáci nezúfali a rozhodli sa, že svojpomocne naučia psa na výstrahu štekať. Požiadali nás o pomoc a tak sa každý podvečer počas osobného voľna vždy jeden z nás v uniforme a s brigadírkou na hlave vykradol dierou cez plot von z kasární a kráčal po ceste na kopec k zameriavaču, zatiaľ čo strážaci naň ukazovali psovi a štekali o dušu. Márne. Všetky pokusy skončili tým, že pes stuhol, stál, uprene hľadel na narušiteľa a ani nehlesol. Niektorí to vzdali, ale kamarát to vzal ako osobnú prehru a všetok svoj voľný čas po dlhé týždne zasvätil tomu, že psa naučí štekať. Obetoval bezvýsledne úporným pokusom a vytrvalej neúnavnej snahe nekonečné dni a noci, ale bez čo i len najmenšieho náznaku úspechu.
Po nejakom čase som šiel opäť na vysielač. Prišiel som až k objektu a pes ako zvyčajne bez pohybu stál, díval sa na mňa a ani nehlesol. Podarilo sa mi dokričať sa na kamaráta a ten ma cez bránu vpustil dnu na strážnicu. Bol nejaký otrávený, znechutený, úplne bez nálady, vôbec s ním nebola reč a tak som sa ho taktne spýtal, čo sa deje. Bez slova mávol znechutene rukou smerom ku stolu, kde ležali nejaké oficiálne papiere.
Nazrel som do nich - boli od veterinára z periodickej kontroly. Všetko bolo podľa nich v poriadku, pes bol úplne zdravý. Až keď som si bližšie pozrel kolónku Odborný výcvik, pochopil som hĺbku celej tragédie - pes prišiel od pyrotechnikov a od detstva ho cvičili, že akonáhle niečo zaregistruje, musí okamžite zostať nehybne stáť a nesmie vydať ani hlások. Bol to naozaj dokonale vycvičený pyrotechnický pes a kamarátov náčelník skutočne veľmi dobre vedel, prečo si ho spomedzi svorky ostatných služobných strážnych psov vybral.....
Pozrel sme sa s hlbokou sústrasťou zúčastnene na kamaráta. Už dávno som nevidel také smutné oči. Tentoraz s ním jeho náčelník naozaj nehorázne vykýval.
