Najslávnostnejším okamihom vojenskej kariéry každého vojaka základnej služby bývala jeho vojenská prísaha. Bývala to veľká sláva. Vyumývaní, vystrihaní a do hladučka čerstvo oholení vojačikovia, z celej sily dupajúc vo vyrovnaných radách, na čistučko upratanom asfaltovom buzerplaci pred tribúnou s veľkou červenou hviezdou a kosákom s kladivom, obsadenou dôstojníkmi, mohutne na plné hrdlá kričali „Tak prisahám". Frajerky i rodičia na krídlach i v tyle nastúpenej jednotky ronili krokodýlie slzy, hrude sa im hrdo dvíhali a srdcia vzrušene búšili pri pohľade na tú slávnostnú udalosť a na toho svojho vojačika v čistučkej uniforme a nažehlenej bielej dederónovej košeli. Len prisahajúci vojaci dobre vedeli svoje, túžobne čakali, kedy sa tá pakáreň už konečne skončí a spomínali pritom na tvrdý nezmyselný poradový nácvik pochodovania a hlavne na nekonečné upratovanie kasární.
O svojom zlomyseľnom a despotickom náčelníkovi prijímača a našom ráznom protiúdere som už písal v poviedke „Ako sme náčelníka okúpali v močiari". Neviem presne, ako sa to stalo, ale náčelník sa zanedlho po svojej nešťastnej nočnej anabáze močiarmi nejakým záhadným spôsobom dozvedel, že som to bol ja, čo hneď po jeho odchode cestičkou cez močiar, obklopujúci kasárne, zorganizoval odstránenie dosiek zo začiatku cestičky, aby sme mu zabránili v návrate a prinútili ho prejsť celým močiarom. A odvtedy sa snažil nestratiť ani len sekundu môjho mesačného prijímača, len aby mi mohol neustále preukazovať svoju láskavú pozornosť a nehynúcu vďaku.
Po večeroch som preto bez akejkoľvek prestávky neustále drhol chodby, kuchyňu, záchody, umyvárne a každú druhú noc som chodil do strážnej služby. Keďže som narukoval k chemikom, i keď o chémii som nemal ani potuchy, tak som si okrem bežného nasadzovania si plynovej masky na čas pod náčelníkovým starostlivým a láskyplným dozorom pravidelne trénoval dlhodobý pobyt v protichemickom skafandri na slnku, overoval tesnosť plynovej masky a účinnosť filtrov masky s aktívnym uhlím v komore so slzným plynom a pobehoval v teréne s ľahkým prenosným sovietskym prístrojom GSP 11 (hovorili sme mu Geniáľnyj Sovjétskij Pribór - prístroj) na zisťovanie prítomnosti yperitu, sarinu a fosgénu o hmotnosti 27 kg. Bolo teda úplne logické, že som to bol ja, kto bol už týždeň pred ukončením prijímača určený rozkazom na piatok pred sobotňajšou prísahou na otrhávanie obrovských listov z ozdobných stromov, lemujúcich buzerplac, podľa potreby až do rána.
Medzi zázrakmi našej vojenskej protichemickej techniky dominovala tézeta (TZ - teplovzdušné zariadenie) na odmorovanie a dekontamináciu vozidiel. Tézeta bola tatrovka T-148, ktorá mala namiesto korby otočnú nástavbu ako autožeriav i s búdkou pre operátora, len namiesto ramena žeriavu tam bola namontovaná letecká turbína (asi z Albatrosu L-39), z ktorej vyfukujúcim prúdom spalín sa ako gigantickým turbokompresorom ofukovali zamorené vozidlá. A keď som na cvičisku videl, ako bez najmenších problémov vytrháva trávu z koreňov a ohýba statné stromy až k zemi, otrhávajúc z nich pritom lístie až dohola, okamžite ma napadlo, ako ju využiť i pre iné, oveľa praktickejšie účely.
Počas posledného týždňa nácviku práce s tézetou pred prísahou sa nám podarilo potajomky ušetriť niekoľko desiatok litrov kerosínu (leteckého petroleja, používaného ako palivo v turbíne) a tak som sa s túžobným očakávaním tešil na piatkové otrhávanie lístia.
Na prísahu mali prísť nejakí papaláši z Generálneho štábu (a po tom v podzemnom kryte využívanom ako vínna pivnica absolvovať služobnú ožieračku - viď. už spomenutá predchádzajúca poviedka). A tak keď sme v piatok poobede zaparkovali naše vyleštené protichemické vozidlá na výstavu na okraj buzerplacu, náčelník osobne skontroloval, či sú už všetky udupané plochy zeminy v dohľade dostatočne natreté na zeleno, obrubníky na bielo a kolesá automobilov na čierno. Potom ma i s niekoľkými ďalšími nešťastníkmi poveril dlho očakávaným otrhávaním lístia až do rána s tým, že ak bude v sobotu ráno pred prísahou na zemi spadnutý čo i len jeden lístoček, mám sa na čo tešiť a do svojho nového pôsobiska po prísahe pôjdem rovno s príkazom nástupu do posádkovej basy. Snažil som sa protestovať, že to sa predsa za večer a noc nedá zvládnuť, ale pred celou jednotkou na mňa navrieskal, že ho to vôbec nezaujíma a som za to zodpovedný. Mám to spraviť, ako len chcem, hoci aj tézetou, ale na stromoch nesmie zostať ani len lístok, načo odišiel domov a ponechal ma svojmu osudu.
Rozkaz je rozkaz a na vojne sa žiadnemu rozkazu nesmie odporovať. A tak teda len čo náčelník zmizol za zákrutou z dohľadu a dosluchu, naštartovali sme podľa rozkazu turbínu tézety, behom desiatich minút boli všetky ozdobné stromy okolo buzerplacu vyholené až do posledného lístočku a všetko lístie a prach boli vyfúkané za plot kasární.
Keď na druhý deň ráno náčelník prišiel do kasární a hlásil som mu doslovné splnenie jeho verejne vydaného ústneho rozkazu, nezmohol sa ani na jediné slovo. Na asfalte ani na stromoch nezostal síce ani jediný lístoček, ale prúd horúcich spalín nekompromisne odvial aj hornú vrstvu holej pôdy natretej farbou, miestami vytrhal trávu z koreňov alebo ju spálil, takže všade okolo buzerplacu na kedysi vzorne upravenom trávniku svietili obrovské vypálené lysiny a všetky ozdobné stromy dookola boli osmažené.
Neviem prečo, ale náčelník ma za vzorné splnenie svojho rozkazu nikdy ústne ani písomne nepochválil. Asi to nestihol, lebo hneď po prísahe som odcestoval na svoje nové vojenské pôsobisko a tak už nemal šancu mi do už zapečatených papierov nič dopísať. A tak som sa ani nikdy nedozvedel, ako sa papalášom z Generálneho štábu tá nová parková úprava trávnikov zapáčila.
