Všetci sme sa vtedy už od štvrtej triedy základnej školy povinne učili ruštinu. Namiesto výučby hovorovej ruštiny s praktickou slovnou zásobou vhodnou pre bežný život do nás neustále hustili Puškinove romantické poviedky, Majakovského budovateľské básne, ruské ľudové bohatierske balady o Iľjovi Muromcovi a novinárske propagandistické články o industrializácii krajiny sovietov. Logickým dôsledkom tohoto systému výučby teda bolo to, že človek si po príchode do Ruska napriek šiestim rokom výučby ruštiny na základnej škole nedokázal v obchode vypýtať ani chlieb či mlieko. A ministerstvo školstva centrálne organizovanú výučbu druhého cudzieho jazyka na základných školách nikdy neschválilo.
Ďalší cudzí jazyk sa formálne „učil" až na strednej škole. S nedostatočným počtom hodín, bez príslušných audio pomôcok, bez nárokov kladených na študentov a tomu odpovedala i dosiahnutá úroveň znalosti jazyka. Samostatnou kapitolou bola i jazyková a pedagogická úroveň vyučujúcich, vzhľadom na ich nedostatok a biednu jazykovú prípravu tak mohol učiť každý, kto vedel čo i len zopár slov cudzieho jazyka. A tak priemerná dosiahnutá úroveň zďaleka nedosahovala ani biednu znalosť ruštiny.
Moje rodné gymnázium sa špecializovalo na výučbu francúzštiny. Nie že by o výučbu angličtiny a nemčiny nebol medzi študentmi záujem, ale v profesorskom zbore bola hromada francúzštinárov, ktorí sa na rozdiel od absolventov štúdia angličtiny a nemčiny nevedeli nikde inde v národnom hospodárstve uplatniť a riaditeľ ich predsa musel nejako zamestnať. Tomu samozrejme zodpovedala i úroveň ich jazykových znalostí. No a niekedy v roku 1976, keď som bol ešte len druhákom, sa gymnázium stalo pridruženou školou UNESCO. Prejavilo sa to tým, že do steny schodišťa vysekali dieru, zamurovali tam (nakrivo) mramorovú dosku s touto informáciou, potom ju zase vybúrali a po nejakom čase ju konečne osadili rovno. A to bolo asi tak všetko až do okamihu, keď UNESCO v roku 1977 pozvalo zo Slovenska štyroch svojich gymnazistov, aby sa zúčastnili v Paríži jednodňového semináru UNESCO o rasovom útlaku (apartheide) v Juhoafrickej republike.
Bol som vtedy ešte mladý a pochabý, nadšene som úspešne riešil matematické, fyzikálne a chemické olympiády, okrem ruštiny som v rodnom mestečku na základnej škole zvládol ešte aj nemčinu a angličtinu (dodnes som rodičom nesmierne vďačný za to, že ma prinútili chodiť do výberovej jazykovej triedy, organizovanej miestnymi nadšencami) a tak som sa teda za odmenu za moje študijné výsledky stal jedným zo štyroch vyvolených študentských účastníkov seminára (tí ostatní traja boli síce bez potrebných jazykových znalostí, zato však boli aktívnymi funkcionármi Socialistického zväzu mládeže - SZM, čo bola jednoznačne ideálna kvalifikácia na zahraničné akcie tohoto typu). No a podobne bola za svoju spoločenskú aktivitu a členstvo v KSČ po politickej línii namiesto jazykových znalostí na seminár s nami vyslaná i jedna gymnaziálna francúzštinárka, ktorá nám mala na seminári v prípade akútnej potreby prekladať a metodicky nás pritom pri diskusii i hlasovaní usmerňovať.
Príprava na cestu bola skutočnou udalosťou, ktorá svojim náročným rozsahom mnohonásobne predčila celý seminár. Postupne mi rodičia museli získať súhlas na vycestovanie na Západ od uličnej organizácie KSČ, okresného veliteľstva ŠTB i okresnej vojenskej správy (vtedy som sa po prvý, ale ako to vyplýva z mojich predchádzajúcich vojenských blogov vôbec nie posledný raz, dostal do konfliktu s dôstojníckym zborom našej drahej Československej ľudovej armády). No a na záver našej prípravy ministerstvo školstva, školská organizácia KSS i okresná organizácia SZM všetkých štyroch študentských účastníkov na cestu dôsledne ideologicky preškolili, aby sme vedeli jasne a jednoznačne preukázať spontánnu podporu našej študujúcej mládeže spravodlivému boju trpiaceho ľudu Južnej Afriky proti Amerikou podporovanej politike apartheidu a dokázali ju dať svojimi vopred pripravenými diskusnými príspevkami i záverečným verejným hlasovaním na seminári okázalo najavo.
Po prechode náročnou neodmysliteľnou colnou a pasovou kontrolou sme sa rozlúčili so socialistickým táborom a odleteli sme do Paríža, kde sme ako teľa na nové vráta čumeli na obchody plné tovaru a márne pred nimi hľadali fronty čakajúcich miestnych po nedostatkovom tovare kúpychtivých občanov, ako sme na to boli navyknutí z domova. Ešte šťastie, že nás na tých rozsiahlych a intenzívnych politicko - výchovných školeniach vopred upozornili, že všetko je to iba kapitalistická pozlátka konzumného spôsobu života, ktorú si preto vôbec nemáme všímať a máme sa dôsledne zamerať výhradne na dôstojnú reprezentáciu jednotného názoru našej mládeže reprezentovanej SZM na problematiku prejednávanú na seminári, inak by sme sa snáď seminára zabudli i zúčastniť.
Diskusia na seminári bola veľmi búrlivá, téma apartheidu sa skloňovala vo všetkých pádoch i rodoch a v rokovacej sále to len tak hučalo rôznymi francúzskymi dialektmi. Ukázalo sa, že naša politicky nominovaná francúzštinárka vôbec živú francúzštinu neovláda. Oficiálni tlmočníci prejavy buď nestíhali alebo nechceli prekladať do Francúzmi večne zaznávanej angličtiny, resp. nemčiny a tak do dnešného dňa vlastne presne neviem, o čom všetkom sme tam vlastne rokovali. Moji traja zväzácki funkcionárski spolu delegáti bez patričných jazykových znalostí očividne z prebiehajúcej diskusie nerozumeli ani len slovo a na zúfalé dotazy francúzštinárky, že o čom sa to vlastne hovorí, som iba krčil plecami s odôvodnením, že na jazykovú podporu i na naše metodické usmernenie pri záverečnom spontánnom hlasovaní je tu predsa ona a ja som tu iba na to, aby som podľa jej pokynov slobodne hlasoval. Jeden z miestnych francúzskych delegátov s úplne nezrozumiteľným dialektom dokonca sústavne poukazoval priamo na našu delegáciu a vykrikoval na nás pritom niečo v tom zmysle, že okrem politickej neslobody v Južnej Afrike treba odsúdiť i tú u nás, ale pretože odpovedať na niečo takého nás neprezieravo na našom školení vôbec nepripravili, takticky sme po celý čas po každej z pléna položenej otázke iba zaryto mlčali a keďže naša francúzštinárka sa ani do konca seminára nenaučila rozumieť po francúzsky, aj záverečný obsah navrhovanej rezolúcie nám zostal navždy utajený.
A tak sme sa teda skromne presne podľa metodického pokynu našej francúzštinárky pre istotu strategicky potichučky a slobodne akéhokoľvek hlasovania k navrhovanej rezolúcii UNESCO o situácii v Južnej Afrike zdržali, jej záverečný schválený text sme radšej domov pre istotu ani len nepriniesli a pre našu politickú vrchnosť sme iba spísali nádhernú ukážkovú správu zo zahraničnej služobnej cesty (s priloženými tými vopred pripravenými diskusnými príspevkami) o tom, ako sme opäť raz pred svetovou verejnosťou uštedrili parazitujúcemu a zahnívajúcemu imperializmu tvrdý nekompromisný úder. No a s pocitom dobre vykonanej práce sme si potom v kľude konečne vychutnali krásy Paríža a to vďaka práve prebiehajúcemu štrajku odborárov miestnej leteckej spoločnosti Air France oproti plánu dokonca o 3 dni dlhšie.
Stalo sa v Paríži, december 1979
