Rusko je vysoko urbanizovaná krajina s mimoriadne vysokým podielom mestského obyvateľstva. Zatiaľ čo u nás prebiehalo takzvané približovanie sa dediny k mestu (budovanie ciest, obchodov, kultúrnych domov, služieb, bytoviek.. na dedine) s cieľom čiastočne vyrovnať životný štandard v meste a na dedine a zabrániť tým vyľudňovaniu vidieka, v Rusku v rámci industrializácie krajiny prebiehal organizovaný presun vidieckeho obyvateľstva do miest, kde bol život predsa len ľahší ako na dedine. Sprievodným znakom tohoto procesu bolo vyľudňovanie celých oblastí a zastavenie budovania infraštruktúry (cesty, osvetlenie, služby, ..) v nich. A logickým dôsledkom bolo „bezdoróžie v glubinke" - neexistencia pohodlných cestných komunikácií v našom ponímaní vo vnútrozemí. Funkciu ľudových dopravných prostriedkov teda namiesto našich autobusov prevzali diaľkové vlaky a na veľké vzdialenosti lietadlá, vďaka čomu bol Aeroflot skutočne najväčšou leteckou spoločnosťou na svete.
Cestovné v bývalom predperestrojkovom CCCP bolo nízke a lacné, ale pri dlhých vzdialenostiach sa predsa len dalo dosť ušetriť, keď sa človek radšej niekoľko desiatok hodín alebo zopár dní trmácal vlakom, než by si kúpil letenku. A tak sme ako chudobní študenti (budúci energetici) počas našich objaviteľských ciest po glubinke dávali radšej prednosť vlakom.
Vo vlaku sa cestovávalo v teplákoch. Človek proste nastúpil, odovzdal lístok kondúktorovi (sprievodcovi), nafasoval posteľnú bielizeň, zložil sa na svojom mieste, prezliekol sa do teplákov a šiel sa podružiť (pripiť si) s ostatnými spolucestujúcimi vo vagóne.
Ak človek cestuje deň či dva vlakom, musí sa na to pripraviť. V každom vagóne diaľkového vlaku bol síce čájščik (služba, ktorá okrem kontroly cestovných lístkov a vydávania posteľnej bielizne hlavne varila čaj smädným cestujúcim), ale ostatné zásoby si človek musel vziať na cestu sám. Typickou cestovnou výbavou preto bol peceň chleba, slanina, uhorky a hlavne neodmysliteľná vodka. A nepísanou povinnosťou, poukazujúcou na dobré mravy a slušné vychovanie, bolo počas dlhej a únavnej cesty sa podeliť o všetko so svojimi spolucestujúcimi.
Raz sme tak v podvečer sedeli v teplákoch s nakrájanými kúskami salámu a chlebom v kupé, popíjali čaj a mastili mariáš. Nebol to len taký obyčajný čaj. Čájščik pre úsporu času robil čajovú zálievku (nesmierne silný vývar, v porovnaní s ktorým bola turecká káva len slabá brečka), ktorá sa podľa potreby riedila horúcou vodou zo služobného samovaru. To sme my ale nevedeli a keď sme prišli do služobného kupé natankovať do sklenených pohárov (stakanov) v podstakánčikoch (kovových podnosoch s uškami) čaj a nikoho v ňom nebolo, nevedomky sme si sami naliali plné poháre vysoko koncentrovaného čajového vývaru.
V hlavách nám dunelo, srdcia búšili, tep dosahoval neskutočné hodnoty. Jazyky boli stŕpnuté a rozprávať sa nedalo. Za oknami vagónu monotónne ubiehala nekonečná juhoruská step, slnko pomaly zapadalo za obzor, čaj už bol dopitý a ísť dotankovať nový sa nikomu nechcelo, keď tu sa zrazu roztvorili dvere a dovnútra vošiel nejaký Rus oblečený ako zvyčajne v teplákoch s pollitrovou fľaškou (butylkou) vodky na podruženie v ruke. Prisadol si k nám, bez slova sa sám obslúžil salámom a chlebom, do prázdnych čajových hrnčekov opäť bez slova nám nalial trochu vodky a pozoroval ako hráme. Občas sa sám ponúkol chlebom a salámom, občas sám od seba dolial.
Po dlhej chvíli konečne po prvý raz otvoril ústa a spýtal sa „Póker?", na čo od nás dostal odpoveď „Net, mariáš" a opäť sa rozhostilo hrobové ticho. Po ďalšom dlhom salámovom, chlebovom a vodkovom mlčaní sa opäť otvorili dvere, vošiel ďalší Rus opäť s pollitrovou fľaškou vodky v ruke, vykonal salámový, chlebový a vodkový uvítací obrad, dlho mlčky sledoval, ako hráme, až sa po chvíli spýtal prvého Rusa „Póker?". Odpoveď znela „Da, póker".
To boli jediné slová, čo za celý večer a dlhý kus noci v našom kupé odozneli. Mlčky sa pilo bez prestávky až do vyprázdnenia oboch fliaš a ako dobre vychovaní cestujúci sme otvorili i naše zásoby, až kým sme všetko do poslednej kvapky neminuli. A obaja mlčanliví spolucestujúci sa nestačili diviť, prečo sme stále takí čulí a vodka na nás vôbec nezaberá. Vzorne sme reprezentovali Slovensko a získali sme si ich skutočnú a nefalšovanú úctu.
Ruský čaj sa ukázal oveľa silnejší než ruská vodka, vydržali sme vtedy vďaka nemu až do konca pri plnom vedomí a s našimi novými priateľmi sme sa podružili oveľa lepšie, než keby sa prednášali oficiálne siahodlhé prípitky a recitovali prázdne bezduché plamenné frázy o nehynúcej internacionálnej družbe. Aj mariášové karty sme im na rozlúčku darovali, aby mali s čím hrať póker. Možno ho s nimi v juhoruských stepiach dodnes hrajú podľa od nás odpozorovaných pravidiel mariášu. A až v ten večer som konečne pochopil zmysel ruského príslovia, že v Rusku je na všetko času dosť a vodky málo. Len mená tých našich dvoch nových mlčanlivých priateľov som sa nikdy nedozvedel.
