Ako sme v Holandsku oslavovali narodeniny kráľovnej Beatrix

Koenigingsdag je deň kráľovniných narodením, resp. Koenigsdag je deň kráľových narodenín, podľa toho, kto práve vládne. V celej krajine sa vtedy nepracuje a neučí, ale oslavuje a pije pivo, všade visia oranžové zástavy, všetci sú oblečení v oranžovom, na hlavách nosia nafukovacie oranžové kráľovské koruny a niektorí sú dokonca i na tvárach na oranžovo pomaľovaní. Ešte aj policajti hliadkujúci na všadeprítomných bicykloch majú na uniformách oranžové vesty. Všade sa veselo tancuje, spieva, trúbi a i deti nadšene pobehujú s oranžovými balónikmi sem i tam.

Súčasťou osláv je pouličný predaj všetkého možného. Holanďania sú hrdí na to, že sú národom obchodníkov a tak zoberú svoje staré krámy určené na vyhodenie so sebou von, oblečú si niečo oranžové, sadnú si na ulici pred domom na deku alebo na skladaciu stoličku a snažia sa ich okoloidúcim predať.

A keďže v uliciach sú takéto obrovské masy predávajúcich, kupujúcich a prechádzajúcich sa ľudí, neustále sa nalievajúcich výborným holandským pivom, verejné záchody enormnému záujmu absolútne nestačia a preto sa používajú prenosné záchody, aby to oslavujúci oranžoví Holanďania neopreli o každý roh.

Boli sme vtedy s kolegom práve na stáži na holandskej jadrovej elektrárni Keba, keď nám oznámili, že nasledujúci deň je Koeniginsdag a pracovať sa nebude, lebo celý národ bude oslavovať narodeniny Jej Výsosti. A tak sme sa vyzbrojili fotoaparátmi a plechovkami piva, aby sme tú veľkú slávu mohli naplno zblízka vychutnať, vypožičali sme si od holandských kolegov oranžové čiapky a pršiplášte proti neustálemu dažďu a vyrazili do ulíc neďalekého Amsterdamu (v Holandsku je našťastie všade blízko) vzdať hold kráľovnej.

Bola to veľká sláva trochu podobná tým, čo bývali u nás pred rokom 1989 na prvého mája. V uliciach historického stredu hlavného mesta bolo vyše pol milióna ľudí, hudba vyhrávala, slávnostný sprievod pomaly kráčal po vytýčenej trase a ľudia mu nadšene mávali. Ale tým sa podobnosť končila. Namiesto červených zástav s kosákom a kladivom všade viali oranžové, žiadne plamenné prejavy nezneli z tribún, nikto nikoho nenútil sa osláv zúčastniť, všade sa intenzívne obchodovalo so starým haraburdím a všetci vrátane nás dvoch popíjali vynikajúce miestne pivo. Všade bola natlačená hlava na hlave a nikde nebolo kúska súkromia. A v tejto veľkej sláve a tlačenici sa dvaja úplne zúfalí Slováci v beznádejnej a bezvýchodiskovej situácii neustále snažili nájsť nejaké kľudné miesto, kde by sa po konzumácii niekoľkých plechoviek piva, ktoré sa dôrazne a úporne pýtalo von, mohli konečne slastne vyčúrať.

Z našich predchádzajúcich výprav a expedícií do Amsterdamu sme už mali dokonale zmapované, kde sa to dá spraviť bezplatne. Do záchodov reštaurácií a barov človeka, ktorý tam nespravil útratu, vôbec nevpustili, ani keď chcel za použitie WC osobitne zaplatiť. O hoteloch už radšej vôbec ani nehovoriac. A vo väčšine verejných, inak ale veľmi zriedkavo a vzácne sa vyskytujúcich WC, chceli za použitie jedno Euro, čo bolo viac než cena jedného plechovkového piva.

Magistrátu však bolo úplne jasné, že podgurážení oslavujúci to radšej oprú o roh či pustia do vôd niektorého zo všadeprítomných plavebných kanálov, než by mali v nekonečnej fronte na WC čakať pol hodiny a nakoniec za to ešte i zaplatiť. Preto mestské záchody nechal verejnosti počas osláv radšej bezplatne voľne prístupné, než by všetko malo byť kompletne ošť.... Ale pre toho pol miliónu ľudí, oslavujúcich v uliciach centra mesta, neustále sa pritom nalievajúcich pivom, to absolútne nestačilo. A tak magistrát do boja proti znečisťovaniu verejných priestorov nasadil svoju tajnú zbraň najväčšieho kalibru – hromadné prenosné verejné záchody.

Predstavte si šedé, jeden a pol metra vysoké plastové ihlany, široké pri základni tridsať centimetrov a smerom nahor sa zužujúce, s krížovým prierezom ako hrot krížového skrutkovača, s malou päťcentimetrovou mušličkou v príslušnej výške každom rohu a s centrálnou odtokovou trubkou nadol pre všetky štyri mušličky v strede ihlanu, postavené na každú mrežu verejnej kanalizácie na amsterdamskej pešej zóne so stovkami tisíc prítomných ľudí. Pri každom ihlane na všetkých štyroch svetových stranách stáli štyria záujemcovia a pred zrakmi oranžového publika, radostne oslavujúceho kráľovnine narodeniny, sa verejne cez maličké mušličky do kanálu zbavovali vypitého piva, zatiaľ čo za nimi už netrpezlivo čakali štyri do diaľky sa hadiace nekonečné zástupy pivom naliatych ďalších záujemcov.

A vtedy som s hanbou zistil, že do Európskej únie máme odvahou na verejné vystupovanie naozaj stále ešte veľmi ďaleko a určite ešte dlho nebudeme plnohodnotným členom tohoto elitného klubu, nevyčnievajúcim z kolektívu. Napriek svojim bohatým skúsenostiam s ruskými perestrojkovými stúpačkovými záchodmi bez dvierok a dlhoročnému tréningu v ich používaní sme nenašli v sebe dosť odvahy, aby sme sa pripojili k na verejnosti na ihlany močiacim masám, vytiahli ho na verejnosti na svetlo božie a vykonali verejne svoju potrebu z tesnej blízkosti do miniatúrnej mušličky, hľadiac pritom priamo do pol metra vzdialených očí oproti stojaceho oslavujúceho močiaceho a ďalším dvom párom očí močiacich oslavujúcich po oboch stranách.

Plný zúfalstva a beznádeje sme si ho teda v duchu pevne uviazali na uzol a zbabelo sme z miesta činu skrútení v mukách odkráčali smerom k neďalekému vyľudnenému prístavu. A tam sme v tieni nejakej zakotvenej zaoceánskej lode do vzdúvajúceho sa mora v plavebnom kanáli na počesť Jej kráľovskej výsosti Beatrix v tichu, kľude a bez čakania konečne slastne a diskrétne uľavili našim na prasknutie plným močovým mechúrom.

A tak sa teda mojim najsilnejším zážitkom z osláv Koeniginsdagu v Holandsku stala nezmazateľná spomienka na moju vlastnú zbabelosť a prenosné šedé ihlany nad každou kanálovou mrežou na preľudnenej oranžovej Amsterdamskej pešej zóne.