Namiesto osobných počítačov vtedy existovali slovenské masívne počítače systému SMEP (systém malých elektronických počítačov) o rozmeroch riadnej skrine, s hmotnosťou cca 100 kg, pamäťou 32 kB a diskami 1 MB, ktoré postupne nahrádzali ich zastaralých českých predchodcov systému ADT. A posledným výkrikom výpočtovej techniky tej doby boli ruské alebo bulharské sálové počítače rady EC (čítaj v azbuke „Jedínstvennaja sistéma“ – jednotný systém) zhruba s desaťnásobným výpočtovým výkonom, veľkosti rodinného domčeku alebo panelákového bytu.
Programy do takýchto výkrikov techniky sa už nemuseli písať priamo v strojovom kóde, ale existoval už jazyk inžinierskych výpočtov Fortran. Namiesto dierovania na dierne pásky a ich strihania a lepenia pri ladení programu a odstraňovaní chýb už existovali papierové dierne štítky o rozmeroch cca 8x20 cm, na ktoré sa zmestilo tuším 80 znakov na riadok, ktoré sa dali pri ladení programu jednoducho zamieňať bez akéhokoľvek strihania a lepenia. A jeden program predstavovala krabica plná predierovaných diernych štítkov, zoskupených v správnom poradí, rozsypanie ktorej však znamenalo totálnu katastrofu.
Také dierne štítky sa dali využiť aj oveľa praktickejšie ako lístky na odkazy a poznámky. Pri nedostatku či neexistencii papierových „komínkov“ na poznámky v papiernictvach ich stačilo prestrihnúť na polovicu, vyrovnať do komínka v krabičke a už mal človek dosť materiálu na poznámky i na celé týždne či mesiace. Len nesmeli byť použité (predierované). Prázdne nepoužité dierne štítky boli preto medzi všetkými ľuďmi v areáli veľmi vysoko cenené a každý sa usilovne snažil nejaké si zohnať, zatiaľ čo o predierované už nebol žiadny záujem.
Jadrovú elektráreň Jaslovské Bohunice ako strategický objekt chránila ŠTB. Presnejšie – eštébáci zodpovedali za komplexnú bezpečnosť a mali analyzovať prípadné poruchy, či nejde o sabotáž, zatiaľ čo uniformovaná VB pod ich velením slúžila len ako vrátnici na vchodoch a ostraha. Až raz niekto na ústredí ŠTB rozhodol, že z elektrárne sa z bezpečnostných dôvodov nesmú vynášať žiadne programy.
Jediný tamojší počítač bol umiestnený niekde priamo v objekte elektrárne, zatiaľ čo naše unimobunky stáli mimo areálu za plotom. Nemali sme teda inú možnosť než neustále pendlovať i s krabicami plných diernych štítkov z pracoviska na výpočtové stredisko a späť cez vrátnicu ostražito chránenú uniformovanými policajtmi. A ako sme tak raz z kolegom kráčali z výpočtového strediska k východu z elektrárne i s plnou krabicou diernych štítkov – poslednou verziou nami vyvíjaného programu, nejakým podozrivým chovaním sme zrazu upútali nežiadúcu pozornosť.
Uniformovaní policajti nás pri pohľade na nami opatrne nesenú krabicu nekompromisne okamžite zastavili a podozrievavo sa v nej začali hrabať. Prehrabali ju skutočne mimoriadne dôsledne až po samý spodok a všetky štítky vzájomne poprehadzovali, ale okrem vydierkovaných diernych štítkov v nej napriek nášmu neskrývanému zúfalstvu naozaj nič iného nenašli. Chvíľu sa na seba sklamane dívali a potom sa ten s tou vyššou hodnosťou nad nami láskyplne zľutoval a milosrdne dobromyseľne neopakovateľným trnavským nárečím zahlásil: „Nááá – šak nech sy ten balýk teda zeberú, šak aj tak sú už šecky použité....“
V ten deň sme pre záchvaty neovládateľného rehotu, v ktorý sme prepukli zakaždým, keď sme niekomu popisovali náš pašerácky zážitok a dobráckych policajtov, už naozaj nevládali viac tvorivo duševne pracovať. A pritom úplne bezdôvodne. Veď čo už mohol taký radový príslušník VB na bráne vedieť, čo je to duševné vlastníctvo alebo ako vlastne vyzerá počítačový program ....
Nuž a zrejme niekde v tomto našom zážitku má pôvod termín softvérový balík, resp. ďalší z Murphyho zákonov, že pokiaľ môžu byť dierne štítky v nesprávnom poradí, určite budú v nesprávnom poradí.
Stalo sa v Jaslovských Bohuniciach, leto 1984
