Naša fakulta bola na tom s darcovstvom krvi absolútne mizerne a biedne. V štatistikách odberov bola úplne dolu takmer na bahnitom dne (dokonca hlbšie než vzácne a zákonom chránené pijavice – aj tie dokázali vypiť viac krvi, než dávali dobrovoľní darcovia na našej škole) a pravidelne ju pre to na straníckych i zväzáckych okresných aktívoch hanebne vykričali ako odstrašujúci príklad. A v týchto pre ňu tak ťažkých a bezútešných dobách darcovského temna si Fakultná organizácia Socialistického zväzu mládeže (SZM) s dôverou spomenula na mňa, aby som ju od tejto sústavnej hanby zachránil, zverila preto organizáciu darcovstva krvi do mojich rúk a motivovala ma prísľubom mimoriadnej odmeny, ak sa mi fakultu podarí z posledného miesta v štatistikách odpútať.
Bol som už vtedy uznávaný ostrieľaný organizátor (dnes sa tomu nadáva menežér). Stačilo na chodbe internátu zakričať „Futbáááál“ a záujemcovia v teplákoch a botaskách sa na asfaltový internátny dvor len tak hrnuli. Alebo večer pred vojenskou prípravou zarevať „Kanadýýý“ a dvere izieb sa hromadne otvárali a na chodbe spontánne a samovoľne vypukla každo týždenná spoločenská udalosť, pozostávajúca z hromadného krémovania zablatených kanád a kartáčovania špinavých maskáčových mundúrov, spojená s popíjaním lacného prevareného vína.
Ale organizovať dobrovoľné darcovstvo krvi týmto dlhodobou internátnou praxou osvedčeným spôsobom vôbec nešlo. Začal som preto tým, že som na nástenkách na škole i internáte apeloval na socialistické vlastenectvo a proletársky internacionalizmus každého študenta, poukazujúc pritom na červenú farbu preliatej robotníckej krvi. Keď to nepomáhalo, pridal som revolučné tradície pracujúceho ľudu a krvavú históriu medzinárodného robotníckeho hnutia. V ďalšom kroku som už maľoval všetkým starším i mladším spolužiakom krvavý raj na zemi, ale absolútne bezvýsledne, akurát čo sa na vchode do internátu objavila moja nalepená fotografia s domaľovanými upírskymi zubami červenými od krvi a na dverách mojej izby pribudla zavesená viazanička cesnaku. A keď som na záver v zúfalstve začal s osobným presvedčovaním potenciálnych kandidátov na darcov, takmer mi s krvou podliatymi očami rozbili hubu do krvi. Situácia v darcovstve krvi na škole bola preto naďalej absolútne zúfalá a beznádejná, chvíľami priamo kritická.
A práve vtedy som dostal ten svoj spásonosný nápad, ktorý ma neskôr v oblasti organizácie darcovstva krvi celoštátne preslávil. Navštívil som náčelníka našej vojenskej katedry a navrhol som mu, že by sme mohli chodiť počas vojenskej prípravy darovávať krv za jeho katedru a že ja to všetko osobne zorganizujem. A aby to bolo formálne s účasťou na vojenskej príprave v poriadku a nemuseli sme si neúčasť na nej nahrádzať, mohli by sme na transfúzku chodiť v maskáčoch a kanadách (hrdzavé samopaly s bodákmi ani vojenské lopatky, ktorými sme sa na vojenskej príprave dva roky učili narábať, som radšej nespomínal).
Náčelník zažiaril nadšením. I vojaci boli za neuspokojivú úroveň darcovstvo krvi na katedre svojou vojenskou vrchnosťou neustále buzerovaní, nemali medzi sebou ani jediného darcu (všetci boli ako správni vojaci z povolania prepití) a študenti už z princípu na ich výzvy na darovanie krvi za katedru zvysoka......
V ročníku vypukli spontánne, búrlivé a nadšené ovácie. Nik nechodil na vojenskú prípravu s láskou a každý sa jej síce snažil vyhnúť, ako sa len dalo. Lenže i neúčasť z dôvodu choroby sa musela nahrádzať a nechať sa z vojenskej prípravy vyhodiť a následne stráviť na základnej vojenskej službe o rok viac sa naozaj nikomu nechcelo. A tu sa zrazu naskytla možnosť sa z vojenskej prípravy uliať, dokonca organizovane a ešte za to dostať dva párky, dva rožky, kávu, čaj a Horalku. Zrazu chcel každý ísť namiesto vojenskej prípravy darovať krv za našu vojenskú katedru a pre obrovský záujem sme o právo účasti na mojom darcovskom programe museli dokonca verejne losovať.
Žiaľ, krv sa dala darovať iba štyri krát do roku a tých dní váľania sa v blate a pochodovania bolo oveľa viac. Len ja som mal to privilégium, že som vždy deň pred vojenskou prípravou predložil zoznam záujemcov o darcovstvo krvi náčelníkovi katedry, ten vydal denný rozkaz so zoznamom účastníkov a v nasledujúci deň som organizovane odviedol svoje uniformované stádočko šťastlivcov na transfúznu stanicu, zatiaľ čo ostatní neúspešní vnikajúc do tajomstiev pochodovania alebo kopania zákopov preklínali svoju smolu pri losovaní.
Vzhľadom na naše oblečenie a obutie, ktoré skutočne nežiarilo čistotou, sme frontu na transfúzke na príjme nemuseli stáť a prednostne pred očami ostatných čisto oblečených a vo fronte trpezlivo čakajúcich civilných darcov nás okamžite hnali ráznym poklusom vpred, len aby sa nás čím skôr zbavili. Nevyžadovali pri tom dokonca ani poradový krok. Pri vstupe na transfúzku som si dal pre vojakov potvrdiť náčelníkov denný rozkaz so zoznamom darcov, pri odbere každý darca dostal ešte individuálne od transfúzky štandardné civilné potvrdenie pre zamestnávateľa, ktoré som všetky vyzbieral a neskôr odovzdal na Okresný výbor strany a pri záverečnom odchode mojej vykrvácanej jednotky z transfúzky som si na základe týchto vyzbieraných civilných potvrdení dal vystaviť ešte jedno hromadné na formulár Okresného výboru SZM, čím som počet darcov administratívne strojnásobil.
Úspech bol obrovský a formálne sme vykazovali celé hektolitre darovanej krvi. Zrazu sme sa stali najlepšou darcovskou fakultou v republike a pochvaly a uznania sa škole, vojenskej katedre i fakultnej organizácii SZM len tak hrnuli. Systém som však priviedol do absolútnej dokonalosti až potom, keď som do socialistickej súťaže medzi jednotlivými študijnými skupinami zaviedol i bodovanie podľa počtu darcov krvi a podobne i do poradovníka pre záujemcov o internát pribudli body podľa počtu absolvovaných odberov krvi, čím som do darcovstva zapojil i nevojakov z nižších ročníkov a naše spolužiačky (namiesto našej vojenskej katedry mali predmet „Obrana socialistickej vlasti“ a ich vzťah k nej bol rovnako úprimný a vrúcny ako náš k vojenskej katedre).
Reálne darcovstvo krvi na fakulte síce skutočne výrazne vzrástlo a darcom sa stal takmer každý študent, ale vykázaný počet darcov vďaka mojim účtovným operáciám s potvrdenkami rôznych druhov formálne takmer trojnásobne prekročil počet študentov na škole. Naša fakultná organizácia SZM, fakultná organizácia strany i fakultná vojenská katedra boli v darcovstve krvi dávané za vzor všetkým ostatným po celej republike. No a zatiaľ čo príslušným zväzáckym, straníckym i vojenským funkcionárom sa tučné finančné odmeny a ocenenia len tak hrnuli, my ako skutoční darcovia sme od SZM ako tú sľúbenú mimoriadnu odmenu dostali na internát koženú futbalovú loptu.
Triasol som sa od strachu, že to celé praskne a v kádrovom hodnotení budem mať doživotnú čiernu škvrnu, ale systém pochvál a odmien už bol taký rozbehnutý, že sa nedal zastaviť. Nebolo predsa možné, že by na môj trojjediný podvod za celý ten dlhý čas nikto neprišiel, ale prevzaté finančné odmeny sa očividne žiadnemu príslušnému funkcionárovi nechcelo vracať a tak ten môj účtovný podvod nechali zotrvačnosťou bežať potichu ďalej a úspešne sa na ňom bez akéhokoľvek rizika pre seba priživovali.
V poslednom ročníku vysokej školy sme už vojenskú katedru nemali, darcovstvo krvi už miesto mňa nemal kto organizovať a tak sa celý môj do najmenších detailov prepracovaný systém na podporu darcovstva krvi na škole organizačne zrútil. Fakulta sa opäť v štatistikách dostala do šedého podpriemeru, mladší spolužiaci sa vrátili k pochodovaniu a kopaniu zákopov a transfúzka znovu zívala prázdnotou. Na pamiatku mi zostalo len zopár medailí s kvapkou krvi a vedomie, že i vo vtedajšom absurdistane sa dalo vykonať niečo užitočného i bez toho, že by človek sám pred sebou stratil sebaúctu.
A tak som sa teda i ja organizovane zapojil do vtedajšieho búrlivého organizovaného spoločenského života bez toho, že by som sa za to musel sám pred sebou niekedy hanbiť.
