Naše zabezpečovacie kasárne, ležiace v malebnom juhočeskom kraji neďaleko od veliteľstva západného vojenského okruhu v Tábore, ukrývali v sebe okrem iných útvarov i dva prápory vodičov štábnych nákladných áut vrátane ich vodičov. Každoročne hneď po mesačnom vojenskom prijímači a prísahe boli stovky čerstvých vojakov okamžite zaradené do Krátkodobého řidičského kurzu (KŘK), kde prenikali do tajomstiev jázd na vojenských vétrieskach a tatrovkách. Pretože ich materské prápory samozrejme nedisponovali takým množstvom učebných priestorov, kde by sa mohla príslušná teória vyučovať, bola časť adeptov dočasne počas denného zamestnania presunutá do priestorov nášho malého samostatného odlúčeného chemického útvarčeku, disponujúceho okrem šiestich vojakov z povolania, siedmich absolventov a štyroch spojárov so šiestimi vodičmi aj priestornou učebňou. A KŘK priamo v našom baráčiku sa zúčastňovali aj naši traja mladí budúci vodiči.
Vojaci z práporov bývali pravidelne zaraďovaní do služieb na bráne, v autoparku, v kuchyni, kotolni.... A týkalo sa to aj našich troch mladých. Jednoducho sa preto nedalo pri tvorbe týždenného rozvrhu zamestnaní zariadiť, aby boli na kurzoch všetci účastníci KŘK prítomní. Navyše bolo jasné, že v deň skúšok sa ich nebudú môcť všetci adepti zúčastniť. A tak som predniesol nášmu náčelníkovi útvaru iniciatívny návrh, nech ma dá dopísať do zoznamu účastníkov za náš útvarček. Teoretických záverečných skúšok sa zúčastním za niektorého mladého pod iným menom a s cudzou vojenskou knižkou a jazdy zase odjazdí jeden mazák. Náčelník návrh nadšene privítal, vydal rozkaz, že sa mám dopísať do zoznamu účastníkov jedného práporu a za úspešné zloženie vodičáku za niektorého mladého dostanem opušťák.
Tejto šanci sa nedalo odolať a tak som sa dopísal na zoznamy účastníkov oboch práporov. Statočne som si dva krát odsedel prednášky, naučil sa zoznam všetkých 27 mazacích miest na vétrieske i 35 na tatrovke a tešil sa, ako si zadarmo na vojne spravím „céčkový" vodičák aj bez vedomia svojho náčelníka. Na skúškach prvého práporu som sa s náčelníkovým vedomím a tichým požehnaním zúčastnil s vojenskou knižkou jedného nášho práve chýbajúceho mladého vodiča, v maskáčoch, pevne utiahnutým opaskom a bez hodnostných označení, za chvíľku neskôr na skúškach druhého práporu v absolventskej pracovnej uniforme so zlatými gombíkmi, s vlastnou vojenskou knižkou, povoleným opaskom „na guliach" a s absolventskými pásikmi a dvomi desiatnickymi frčkami. Len moja plešatá hlava z fotky bola v oboch prípadoch rovnaká. Pre istotu som v oboch testoch spravil niekoľko drobných vzájomne odlišných chýb, aby som sa nejakou nešťastnou náhodou nestal najlepším absolventom teoretickej časti KŘK, nebol za to odmenený a nepritiahol tým nežiaducu pozornosť skúšobnej komisie. A pretože s mojou praxou v jazdení na náklaďáku to bolo slabšie a nechcel som pred skúšobnou komisiou riskovať neúspech, presvedčil som nášho najlepšieho mazáckeho šoféra fľaškou borovičky, aby tie jazdy odjazdil aj za mňa, ale s citom a bez akéhokoľvek zbytočného priťahovania pozornosti.
Bola to zásadná chyba. Ostatní mazáci sa bavili pozorovaním jázd neistých budúcich vodičov a náš borovičkou posilnený mazák, v civile automechanik, sa rozhodol sa pred nimi predviesť. A tak s tatrovkou a dvojnápravovým prívesom pri oboch jazdách plynule cúval, zatáčal a predvádzal ďalšie kúsky priam akrobatického šoférskeho umenia, na ktoré komisia s úžasom hľadela. Samozrejme že ho (vlastne mňa) navrhla za najlepšieho absolventa prvého aj druhého práporu KŘK a písomne to oznámila náčelníkovi nášho útvaru.
No a tak sa náčelník o mojom drobnom dvojjedinom podvode dozvedel, musel som si svoje absolventské pásiky s desiatnickými frčkami opäť pripnúť, vodičák na náklaďák pre seba som na rozdiel od mladého, za ktorého som zaskakoval, zrejme ako prvý absolvent KŘK v histórii ČSĽA nedostal, z opušťáku nič nebolo a celý týždeň som musel umývať záchody.
