Dodnes som hlboko vďačný svojim rodičom, že ma ešte za hlbokého socializmu na základnej škole v rodnom mestečku dali do jazykovej triedy a prinútili ma okrem vtedy povinnej ruštiny učiť sa aj nemecky a anglicky, čím som získal som slušné základy týchto jazykov a bol som neskôr počas štúdia na stážach v zahraničí schopný sa nimi dohovoriť.
Na vojne som naše socialistické zriadenie bránil v malom odlúčenom útvarčeku neďaleko Tábora, kde bolo veliteľstvo západného vojenského okruhu, ktorému sme poskytovali technickú podporu. A v neďalekom Písku bolo zase umiestnené veliteľstvo sovietskej divízie, ktorá na nás dávala pozor, aby sme tú ochranu socializmu brali vážne.
Náčelníkom nášho útvaru bol major Lájoš Meszároš, pochádzajúci niekde od Dunajskej Stredy. Na komunikáciu s vojakmi mu stačila už zmienená českoslovenčina (typickým príkladom našej vzájomnej komunikácie bolo: " Sejkoro, podejte mně ten oný bázmek". Zásadne sme mu preto kachle v jeho kancelárii rozkurovali denníkom ÚjSzó, ktorý hneď po našom odchode chňapol, zahasil a neobhorené zvyšky dychtivo prečítal.
Horšie to už bolo pri súčinnostných cvičeniach s divíziou bratskej Sovietskej armády, ktorej príslušníci na rozdiel od majora Mezsároša, ovládajúceho okrem rodnej maďarčiny len českoslovenčinu, ovládali iba ruský jazyk. A tak som teda na jeho rozkaz musel vypísať pre vojenskú kontrarozviedku príslušné dotazníky, v ktorých som sa priznal ku svojim jazykovým znalostiam a po vykonaní príslušných previerok som sa počas súčinnostných cvičení oboch bratských armád ako čatár absolvent nedobrovoľne stával neoficiálnym tlmočníkom našich kasární s exotickou hodnosťou a arménskym menom „stáršij seržánt Sikorajan", špecializujúcim sa na tie najírečitejšie vojenské nadávky.
Bolo to jedného krásneho jarného dňa, keď u náčelníka útvaru zazvonil telefón a ruská divízia si súrne vyžiadala toho svojho osvedčeného stáršjevo seržánta, čo vedel tak prekrásne nadávať obomi bratskými jazykmi, lebo vraj zadržali nejakých belgických špiónov fotografovať ruské kasárne a nemôžu sa s nimi nijako po francúzsky dohovoriť. Náčelník ma naložil do svojho UAZu (ruská verzia džípu) a bez zbytočného odkladu sme vyrazili do Písku.
Ukázalo sa, že ostražitá ruská hliadka zadržala nejakých obyčajných belgických turistov, ktorí si okrem iných miestnych pozoruhodností odfotografovali aj azbukou písané nápisy na stenách ruských kasární. V Belgicku žijú 2 národy, ktoré si väčšinou navzájomne vôbec nerozumejú - francúzsky hovoriaci Valóni a v podstate po holandsky hovoriaci Flámi (holandčina sa podobá na chrčivú zmes nemčiny a angličtiny). Samozrejme sa jednalo o Flámov, preto predtým privolaný ruský tlmočník do francúzštiny bol nepoužiteľný.
V duchu preklínajúc základnú vojenskú službu, obe spriatelené armády i celú Varšavskú zmluvu som chrčivo przniac jazyk Goetheho i Shakespeara pomaly za pomoci rúk a nôh Flámom vysvetlil, akého hrozného a takmer neodpustiteľného priestupku sa dopustili. Potom som ich požiadal o vybranie exponovaných filmov z fotoaparátov a o ich odovzdanie Sovietskej armáde. Nakoniec boli s dôraznou výstrahou prepustení a my s náčelníkom sme sa mohli vrátiť späť do našich milovaných kasární.
Cesta späť prebiehala v hlbokom mlčaní a bolo vidieť, že náčelník stále o niečom intenzívne premýšľa. Po štvrť hodine to už nevydržal a bez výstrahy na mňa vypálil zákernú otázku, ktorá ho celou cestou očividne riadne pálila a hrýzla: „Sejkoro, a proč jste vlastně těm kontrášúm zatajil, že umíte taky po belgicky?"
Stalo sa niekde na ceste medzi Pískom a Táborom, máj 1985
