Mal som sa individuálne dostaviť na Hlavné nádražie do Prahy, odkiaľ sme sa mali organizovane presunúť do kasární do Liberca. Odchod bol až na poludnie a ja som pricestoval zo Slovenska nočným vlakom už o siedmej ráno. Ostatní spolužiaci vyrazili do krčiem sa pred nástupom na sústredenie naposledy poriadne opiť, ale ja som sa obával možného „prúseru“, nechcel som zbytočne riskovať svoju potenciálnu vojenskú kariéru a zostal som radšej ako blbec čakať na nádraží. Svoj voľný čas som si plodne a neškodne krátil tým, že som striedajúcim sa cestujúcim v čakárni, medzi ktorými bol po celý čas i jeden plukovník, rozprával tie najkrajšie vtipy o blbosti vojakoch z povolania, aké som len poznal. Medzi obecenstvom mali búrlivý, nadšený a súhlasný ohlas, len ten blbec plukovník sa im vôbec nesmial. A ako sa neskôr pred odchodom nášho vlaku ukázalo, blbou náhodou to bol práve môj nový náčelník záverečného vojenského sústredenia, ktorý na nás na stanici od rána čakal, aby si nás odviezol do Liberca, zatiaľ čo ja som si pred ním po prezradení jeho totožnosti pripadal ako úplny blbec.
Vôbec som sa preto nečudoval, keď som sa stal okamžite na celý mesiac jeho osobným obľúbencom. Ukázalo sa, že i on má patrične vyvinutý svojský zmysel pre vojenský humor, žiaľ však úplne iného druhu a zamerania než bol ten môj. A tak som už hneď na druhý deň záverečného vojenského sústredenia pod jeho láskavou, starostlivou a nežnou opaterou počas svojho osobného voľna šúroval chodby mazľákom (drhol ich ryžákom na tyči a tekutým mydlom), leštil ich pastou, umýval okná, vyškraboval špinu spomedzi škár dlaždičiek, utieral prach na kábloch povrchovo vedených po stenách, leštil kľučky, drhol umývadlá, zbieral cigaretové ohorky z trávy pod oknami spální a vykonával všetky iné vojenské činností, tak typické pre mladého bažanta a mazácku, v tomto prípade však náčelnícku vojnu.
Situácia bola kritická a úporne som preto rozmýšľal, ako ďalej. Ako vysokoškolákovi, ktorý bude rukovať až za pätnásť mesiacov, mi bol nejaký náčelník úplne ukradnutý, ale predstava tridsiatich dní podobných tomuto prvému ma úprimne desila a svoju najbližšiu budúcnosť som napriek všadeprítomnej šedozelenej khaki videl úplne beznádejne výlučne v čiernych farbách. Vedel som však, že nesmiem dať najavo ani len náznak nejakej slabosti a tak som si vždy, keď bol náčelník v dohľade, slabučko schuti popiskoval. Nie tak nahlas, aby to bolo brané ako provokácia, iba toľko, aby bolo vidno, že mám dobrú náladu a že pridelené práce mi vôbec neprekážajú, takže mi treba dať robiť niečo iného. Moja taktika slávila úspech a rozzúrený náčelník ma poslal umývať záchody. A pri ich drhnutí som pochopil, že toto je tá moja takmer životná šanca, ako v kľude, bez námahy a stresov stráviť rajóny (upratovanie vojenského objektu) nasledovných tridsiatich dní.
Záchody sa umývali dva krát denne. Ráno ich len tak narýchlo po raňajkách, ešte pred denným zamestnaním, denná smena len tak zľahka prebehla a večer poobedňajším denným rozkazom za trest špeciálne určený jedinec ich počas svojho osobného voľna musel vydrhnúť skutočne dôkladne, pričom výsledok jeho tvrdej a obetavej práce skontroloval náčelník osobne.
Nebolo to vôbec zlá práca a na večerné drhnutie som si vypracoval osobitnú stratégiu i taktiku, vďaka ktorej sa mi umývanie záchodov stalo priam koníčkom. Zatiaľ čo všetci moji ostatní spolubojovníci pod náčelníkovým starostlivým dohľadom sústavne každý večer na rajónoch tvrdo a poctivo v pote tváre pracovali a podávali priam heroické výkony, ja som nalial do záchodových mís i pisoárov dezinfekciu, aby v záchodoch dobre smrdela, vylial som na zem niekoľko kýbľov vody (na vojne platilo, že čo je mokré, je i čisté), pod zámienkou, aby mi to ostatní nepošľapali, som sa v záchodoch zamkol, sadol som si na misu a čítajúc pritom noviny som pohodlne čakal, až ma tesne pred koncom vyhradeného času príde náčelník skontrolovať, či už to mám hotové. Vždy mi zúrivo vynadal, že som typický neschopný vyj... skur... degenerovaný inteligent, čo nedokáže v predpísanom časovom limite ani len umyť obyčajné posr... hajzle a nabudúce si to preto znovu zopakujem, až kým sa to konečne nenaučím načas poriadne spraviť.
Ja som zatiaľ počas jeho hlasného prejavu a prskajúcich slín pred jeho očami usilovne vzorne kmital a dokončieval vytieranie mokrej, ale inak nedotknutej podlahy smerom od mís a pisoárov k nemu a ku vchodovým dverám, aby som desať minút po časovom limite mohol kajúcne nahlásiť svoje oneskorené splnenie rozkazu a za ďalšej spŕšky a prívalu nadávok prijať zaslúžený trest ich opätovného čistenia na nasledujúci deň. Záchodových mís ani pisoárov som sa pritom nikdy ani len nedotkol (spoliehal som sa plne na rannú smenu) a náčelník ich nikdy nekontroloval, aby nepošľapal mokrú podlahu pred nimi. Úplne sa uspokojil s tým, že cítil z nich sa široko – ďaleko linúci pach dezinfekčných prostriedkov a hlavne tým, že mi pre moju totálnu neschopnosť schuti a od pľúc z hĺbky svojej zelenej vojenskej duše úprimne vynadal.
A tak aby si náčelník náhodou nezmyslel, že ma už konečne zlomil a nepridelil mi milosrdne nejakú inú, podľa neho menej náročnú prácu, občas som pri čítaní denného rozkazu, neoddeliteľne spájajúceho čistenie záchodov s mojim menom, zareagoval výkrikom „Slúžim socialistickej vlasti“ (podľa vtedy platných predpisov to bol povinný preslov pri udelení každej odmeny), načo náčelník na mňa vždy začal okamžite vrieskať, čo si to dovoľujem, že si z toho robím srandu, sústavne provokujem a preto mi to umývanie hajzlov zostane za trest naďalej, zatiaľ čo ja som sa vždy pravdivo hájil, že to drhnutie záchodov beriem ako odmenu.
Stalo sa v Liberci, Horní kasárna, júl 1983
