Pracoval som vtedy v jednom pološtátnom podniku s jeho typickými príznakmi. Zatiaľ čo technici, z ktorých produkcie podnik žil, sedeli natlačení v malých a tmavých kumbálikoch zariadených starým rozpadávajúcim sa nábytkom, administratíva sa pohodlne rozvaľovala v priestranných moderne zariadených kanceláriách a presne v duchu Parkinsonových zákonov dokazovala svoju nenahraditeľnosť rozosielaním čoraz nezmyselnejších smerníc a nariadení (napr. o povinnom upratovaní písacích stolov po práci). Programátori pracovali na starých šunkách a neustále márne žiadali aspoň o rozšírenie pamätí PC a napaľovačky na zálohovanie dát, zatiaľ čo administratíva bola tými vyzbrojená najvýkonnejšími modelmi PC so zvukovými kartami a reproduktormi, na ktorých sa dali hrať i tie na výpočtový výkon, grafiku a pamäť najnáročnejšie hry. Požiadavky na náhradné diely a servis sa bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevybavovali resp. strácali s tým, že ak nebudú zrealizované do konca roku, máme si o ne na budúci rok požiadať znovu. Nebolo peňazí ani len na tonery do tlačiarní, zatiaľ čo administratíva si neustále kupovala nové kávovary a opekače hrianok. A v tomto administratívnom bordeli som sa stal šéftechnikom, zodpovedným za plynulý, bezporuchový a hladký chod informačných a komunikačných technológií.
Zo svojho predchádzajúceho pôsobenia v roli radového technika mi zostal zvyk chodenia do práce v roláku a obliekania si montérok pri práci a nevidel som jediný dôvod, prečo ho meniť. A tak ani úradníčky z administratívy na mojom vzhľade a spoločenskom chovaní nijako nepostrehli, že už nie som ten bezvýznamný radový bezbranný technik, na ktorého môžu bezdôvodne ziapať, keď donesie napr. nesprávne vyplnenú žiadanku.
Bol február a rovnako ako stovky tisíc iných zamestnancov som potreboval potvrdenie o zúčtovaní daňových preddavkov. Zavolal som sa preto v jedno dopoludnie na mzdovú účtáreň vedúcej a slušne som sa spýtal, či mi to potvrdenie môžu vystaviť a kedy si poň môžem prísť. Odpoveďou bol príval nadávok, že už majú po úradných hodinách, teraz že riešia iné problémy, nevedia, kde im hlava stojí a čo si to vôbec dovoľujem ju takto otravovať. Slušne som sa ospravedlnil, že som o žiadnych úradných hodinách nevedel, oficiálne nikde nie sú uvedené, že som to predsa nežiadal okamžite a chcem skutočne len to, aby si poznačila moje meno a dala mi vedieť, kedy si pre potvrdenie môžem prísť. Nasledoval priam hysterický záchvat a vrieskanie, že sa na mňa bude sťažovať mojim nadriadeným.
Nemalo absolútne žiadny zmysel sa akokoľvek rozčuľovať. Poďakoval som sa preto ironicky vedúcej za jej ochotu a ústretovosť, ospravedlnil sa za svoju otravnosť a drzosť, s úsmevom na tvári som položil telefón, niekoľkými kliknutiami myšou na počítači centrálneho dohľadu nad informačnými a komunikačnými systémami na mojom písacom stole som odstavil účtáreň od počítačovej siete i od telefónov, presmeroval telefónnu linku na hlásenie porúch na svoj stôl a pohodlne čakal na neodvratnú reakciu.
Behom dvoch minút na poruchovú linku volala rozčúlená vedúca účtárne a dôrazne požadovala okamžité odstránenie neočakávaných rozsiahlych výpadkov a závad, znemožňujúce im akúkoľvek činorodú prácu i zaslúženú zábavu. Bez toho, že by som čo i len trošku zvyšoval hlas, som jej tichým, kľudným, vyrovnaným a ľadovým tónom vysvetlil, že už mám po úradných hodinách, teraz že riešim iné problémy, čo si to vôbec dovoľuje ma takto otravovať, keď neviem, kde mi hlava stojí a že sa na ňu budem sťažovať jej nadriadeným.
Expresne vystavené potvrdenie mi vedúca účtárne doniesla ešte v to dopoludnie osobne. A odvtedy som už nikdy ani ja a ani nik z mojich kolegov žiadne problémy s nikým zo mzdovej účtárne nemal.
