Kindermenežér je odborník na všetko, vyliahnutý po roku 1989. Absolvent nejakej rýchlopalnej vysokej školy v okresnom mestečku so zameraním na menežment alebo verejnú správu, nominant príslušnej politickej strany, hrdiaci sa prízvukom, ktorý získal na zahraničnej stáži v poslednom ročníku svojej školy. Oblieka si oranžové sako a červenú kravatu, na vlasoch má množstvo gélu a do hĺbky duše je presvedčený, že všetci starší než 25 rokov sú len sociálni paraziti, brániaci mladým a priebojným v ich zaslúženom rýchlom profesijnom raste. Typickým príkladom je jeden nemenovaný kindermenežér, ktorého vyhodili už z troch vysokých škôl a stihol rozbiť už tri luxusné služobné autá, napriek tomu však naďalej beztrestne porušoval zákon, v priamom prenose vo funkcii hovorcu ministra prezrádzal utajované skutočnosti a na rozdiel od svojich radových kolegov, ktorým dokonca nepreplácali ani nadčasy, za to dokonca pravidelne brával stotisícové prémie. A s jedným takýmto kindermenežérom, čo si o sebe myslel, že zjedol všetku múdrosť sveta, ma opäť raz po čase poslali do Ruska.
Môj kindermenežér bol len také mladé, neskúsené šteniatko, čo sa neustále snažilo prečúrať starého ostrieľaného psa. A jediným spôsobom, ako ho niečo naučiť, bolo nechať ho, nech sa riadne popáli a poučí sa tak sám.
Svoj prvý omyl pochopil kindermenežér už na Bratislavskom letisku, keď sa snažil dostať na palubu lietadla smerujúceho do matičky Moskvy na súkromný pas bez víz, tak ako to robieval počas svojej univerzitnej stáže, prázdnin a dovoleniek všade v Schengenskom priestore. Problém sa našťastie za polohlasných poznámok letušiek o prerastených puberťákoch a mierneho zdržania odletu lietadla podarilo vyriešiť okamžitým doručením kindermenežérovho služobného pasu na palubu a potom nám už nič nebránilo v lete do krajiny hrdých potomkov mečmi a šabľami vyzbrojených donských a kubáňskych kozákov.
Moj kindermenežer bol dokonale zbehlý v cestovaní po Schengenskom priestore. Ale cestovanie po postsovietskych krajinách je niečo principiálne úplne iné, zásadne odlišné a nenapodobiteľné, lebo globalizácia sa ich zatiaľ ešte stále prakticky ani len okrajovo nedotkla a nesmrteľný sovietsky duch byrokracie, diktatúry uniformovanej moci a tvrdej represie v nich stále neochvejne vládne, ba ešte aj dlho vládnuť bude. To však môj kindermenežér stále nielen že odmietal akceptovať ale dokonca vziať čo i len čiastočne na vedomie.
Obaja sme si vzorne vypísali Imigraciónnnyje Própusky a službukonajúci milicionéri nás konečne vpustili na ruské územie. Svoje pracovné povinosti sme si tam úspešne splnili a zvyšný voľný čas do odletu lietadla sme každý strávili podľa svojej povahy. Zatiaľ čo kindermenežer popíjal v baroch a obťažoval miestne „sociálne pracovníčky" (väčšina z nich sa vraj volala Marína, i keď s marínou {námorníctom} zdieľali nanajvýš a to i len krátkodobo iba mariňákov), ja som peši a metrom vyrazil do ulíc Máťušky Moskvy, aby som sa opäť zblízka oboznámil so životom postsovietskeho ruského ľudu a zistil, nakoľko sa od mojej poslednej návštevy zmenil. A samozrejme že som navštívil i podnikovú predajňu závodu Krištaľ na výrobu Moskóvskoj vódky, strategicky umiestnenú v tesnej blízkosti nášho veľvyslanectva, kde fľaša vodky v exportnom balení bola vtedy šesť krát lacnejšia než v bezcolnej zóne na letisku, aby som sa stal šťastným majiteľom celého kartónu tohto typického ruského suveníru.
Z Moskvy sme odlietali do Kyjeva. Je to síce už iný nezávislý štát, ale v Rusku, neustále nostalgicky smútiacom po bývalom CCCP, sa to tak ešte stále neberie a tak naše lietadlo odlietalo z letiska Šeremeteva 2 pre vnútroštátne lety (tie medzinárodné sú zo Šeremeteva 1). A obslužný personál pri pasovej a colnej kontrole nevedel po anglicky ani zaťať.
Prevážali sme na predvedenie špeciálnu techniku na meranie čerpania životnosti jadrovoenergetických zariadení, ktorá mala nakoniec skončiť na Ukrajine a mali sme na to z veľvyslanectva i príslušné potvrdenie v angličtine. Milicionérska bárišňa (po našom babizňa) v uniforme pri prepážke bez znalostí angličtiny začala protestovať, prečo to nie je napísané v ruštine. Mierne pripitý a Marínami naviac značne fyzicky vyčerpaný kindermenežér zacítil potrebu predviesť svoj anglický prízvuk a jazykovú nadradenosť nad ruským človekom a začal uniformovanej bárišni po slovensky nadávať, že je to predsa napísané v civilizovanom svetovom jazyku a aspoň na letisku slúžiaci personál by sa ho už mal konečne naučiť. A bárišňa jeho nadávkam porozumela bez najmenších problémov.
Reakcia bola rázna, tvrdá a okamžitá. Bárišňa so sadistickým úsmevom na tvári tak dlho preverovala naše Própusky, až sme zmeškali lietadlo. A do Kyjeva letelo najbližšie lietadlo, v ktorom ešte boli voľné miesta, až o deň neskôr.
Na druhý deň sme boli na letisku pre istotu už šesť hodín pred odjazdom. A keď som pri okienku zbadal našu starú známu milicionérku v služobnej rovnošate, pod hrozbou vysídlenia na Sibír do trestaneckého gulagu som zakázal kindermenežérovi otvárať ústa i v prípade brutálneho mučenia.
Za tých šesť hodín si nás naša stará známa kamoška dva krát s neopakovateľnou kombináciou agličtiny a ruštiny s výrazmi typu „Mistrs, idíte sjudá" (páni, poďte sem) a škodoradostným úsmevom na tvári vytiahla z rady do svojej kancelárie a snažila si nás ponechať v Rusku. Asi sme jej boli po kindermenežérovom vystúpení v predchádzajúci deň obvzlášť sympatickí. Raz nám tvrdila, že ako Slovinci do Kyjeva potrebujeme víza a druhý raz, že v Própusku síce imigračné razítko máme, ale nie v pase a kým si ho nevybavíme, tak nás von z Ruska nepustí. A len neustále tvrdé údery lakťom pod rebrá dokázali pripomenúť kindermanažérovi, že má dôrazne držať hubu a nechať všetko na mňa a môj osobitný šarm, ak nechce opäť zmeškať ďalšie lietadlo. Až jedna fľaška Moskóvskoj vodočky na podruženie z mojich súkromných zásob a ohnivé úsmevy s roztúženými očami na milicionérku nás konečne posunuli na palubu starého rozhrkaného Iľjušina.
Počas letu sme dostali nové ruské Própusky, ktoré sme si vzorne vypísali, aby sme sa po pristátí dozvedeli, že Ukrajinci ich neuznávajú a museli sme si pre zmenu vypísať i ukrajinské. Bol piatok večer, ten kvôli kindermenežérovej veľkej otvorenej papuli stratený deň nám veľmi chýbal a celú noc som musel bez prestávky robiť na kompletácii a oživovaní techniky bez toho, že by som si podľa svojho zvyku mohol pozrieť mesto, zatiaľ čo kindermenežer opäť testoval miestne bary a kontaktoval Maríny, na čo si dokonca odo mňa musel požičať peniaze. V sobotu ráno sme ešte zúfalo naháňali razítko do Própusku na zatvorenom veľvyslanectve, až nakoniec nám nejaké poštové dal vrátnik - trochu musel to razítko pootočiť a naraziť pečiatku ešte raz, aby sa okrem štátneho znaku a veľkých písmen Slováckoje Posóľstvo (Slovenské veľvyslanectvo) žiadne malé písmená nedali prečítať.
Až pri odovzdávaní Própusku na výstupnej kontrole sa vyčerpaný, vystresovaný a chvejúci sa kindermenežér, pripomínajúci skôr uzlíček nervov, konečne dozvedel, že ako držiteľ služobného pasu žiadny Imigraciónnyj Própusk nepotrebuje. Odvtedy si začal konečne dávať pozor na jazyk. A tú fľašku exportnej Moskóvskej vodočky, o ktorú som kvôli nemu pri podružení s milicionérkou prišiel, mi tiež nikdy nevrátil.
