Cestovanie po CCCP v tých bájnych časoch vôbec nebolo jednoduché. Na ceste prekážali Zakrýtyje górody (mestá, resp. mestské štvrte, kam mali cudzinci vstup zakázaný), voľný pohyb ľudí neexistoval a nad dodržiavaním všemožných príkazov a zákazov striehli na cestách ako supy bdelí a ostražití príslušníci GAI (Gosudárstvennoj avtomobíľnoj inspékcii).
Nič netušiaci energetik si naplánoval cestu presne podľa automapy za predpokladu rovnakej kvality ciest, na aké bol zvyknutý u nás. Ale hneď po rannom prechode hranice vo Vyšnom Nemeckom (po dlhom a plodom čakaní, počas ktorého sa od čakajúcich šoférov kamiónov naučil veľa výrazov, aké sa v slovníkoch spisovných slov bežne nevyskytujú) pochopil, ze Straná boľšája a vrémeni mnógo. Vzdialenosti sú obrovské a čas nič neznamená. Prašná cesta za hranicou bola plná výtlkov, zvírený prach zahaľoval výhľad na šíre okolité stepi a časový sklz voči Maršrútnomu Própusku sústavne narastal.
Po 12 hodinach nepretržitej jazdy a neustálych kontrol GAI, ktoré čoraz dôraznejšie pripomínali, že mešká oproti plánovanému harmonogramu, bol unavený energetik stále niekde v ukrajinskej stepi a široko-ďaleko okrem kukurice neboli v dohľade žiadne známky civilizácie. Cítil, že ďalej už v ten deň nevládza a zatiahol preto auto na poľnú cestu do všadeprítomnej kukurice, aby sa v posledných slnečných lúčoch uložil k zaslúženému oddychu na sklopených sedadlách.
Po krátkej chvíľke preletel okolo v smere jazdy na burácajúcom motocykli s prívesným vozíčkom milicionár so samopalom na chrbte a zmizol na temnejúcom východnom kukuričnom obzore v malom oblaku prachu. Behom pol hodiny sa vracal i na čele celej kolóny plne obsadených UAZov s milicionármi, samopalmi, psovodmi a psami, ktorá zmizla na opačnej strane kukuričného obzoru v teplých lúčoch zapadajúceho červeného slnka vo veľkom oblaku prachu. A behom ďalšej pol hodiny už pri zapadnutom slnku pátracia skupina, roztiahnutá v rojnici v obrovskom oblaku prachu, podporovaná štekajúcimi psami, budila v kukurici nájdeného a rozospatého energetika a snažila sa ho donútiť pokračovať v ceste podla Maršrútneho Própuska.
Darmo. Unavený energetik prehlasil, ze nikam dobrovoľne nepôjde, svoj hormónogram i Maršrútnyj Própusk si môžu niekam strčiť a dá sa radšej zastreliť, než by mal uštvaný pokračovať v ceste ďalej. Nečakaným odporom zaskočení milicionári o jeho návrhu chvíľu vzrušene debatovali, mávali rukami i zbraňami a zúrivo komunikovali s niekým vo vysielačke. Už to začínalo vyzerať, že na energetika najskôr vypustia služobných psov, potom zahája paľbu (i keď krížnik Aurora nebol v dostrele) a následne bezduché telo zatknú a povezú po trase presne podľa Própuska. A vtedy dostal energetik spásonosný nápad, ktorý neskôr veľakrát v podobných situáciách použil. Otvoril kufor a ponúkol basu plzenskej 12 ky..
Všetko sa hravo vyriešilo. Po nadviazaní nehynúcej družby (podružení sa) sa posilnení milicionári v kľučkujúcich UAZ-och (zvyknutí nanajvýš na slabé Žigulevskoje pivo) i so psami vrátili na svoj Opórnyj Punkt GAI a zanechali toho prvého s motocyklom a samopalom AK-47 hliadkovať, aby svojho čerstvého priateľa na život a na smrť strážil a chránil pred všetkými nebezpečenstvami a nástrahami tmavej ukrajinskej noci. A energetik si dodnes pochvaľuje, že tak bezpečne, ako vtedy v šírej ukrajinskej stepi, za svetla hviezd a zvuku rázne pochodujúcej po zuby ozbrojenej patroly, už nikdy v živote nespal.
A tak som sa teda vtedy niekde na Kyjevskej ceste v lete 1983 po prvý raz podružil (pripil si) s ukrajinskými milicionármi...
