Naše kasárne o sile šesťsto vojakov základnej služby, samozrejme bez akejkoľvek výnimky jednotne, nedočkavo a dychtivo túžiacich iba po jej konci, na tom boli so zlepšovateľským hnutím úplne mizerne. Všetci vojaci na nejaké vojenské zlepšovateľstvo zvysoka a úprimne.... Ale povedzme si objektívne - veď čo iného sa dalo čakať od dôstojníkmi neustále bezdôvodne buzerovaných a nezmyselne šikanovaných dvoch práporov vodičov štábnych nákladných áut, zabezpečujúcich Táborské veliteľstvo Západného vojenského okruhu alebo od strážneho práporu, bdelo a ostražito zabezpečujúceho ochranu početných vojenských objektov, rozosiatych ako huby po daždi v širokom - ďalekom okolí Tábora.
Nepomohlo preto ani opatrenie najťažšieho kalibru - organizačná zmena pozostávajúca z prechodu zlepšovateľského hnutia spod tútorstva Hospodárskej správy priamo pod krídla Politickej správy, ktorá rozvoj zlepšovateľského hnutia svojim podriadeným útvarom pod hrozbou straty prémií uložila zvláštnym rozkazom. Vojenské zlepšováky sa ani potom nijako nechceli rodiť. A na rovinu - veď čo už môže vojak základnej služby na nej zlepšiť okrem návrhu jej úplného, bezpodmienečného a okamžitého zrušenia. A tak si teda raz náčelník našich kasární zavolal náčelníka nášho malého samostatného odlúčeného útvarčeku, pozostávajúceho z 5 dôstojníkov, 10 vojakov a 7 absolventov (dlhoročných spolužiakov jedného študijného krúžku) a s odôvodnením, že bezcieľne sa povaľujúcich a gule si zbytočne váľajúcich absolventov má na to na svojom útvare predsa dosť, mu rozkazom uložil niečo okamžite spraviť s touto nelichotivou bilanciou zlepšovateľského hnutia v jeho kasárňach, nebezpečne ohrozujúcou prémie zodpovedných veliteľských kádrov.
Moje zlepšovateľské schopnosti už boli v tom čase v našom útvare všeobecne známe (v blogu „Ako ma za úspory PHM vyfotili pred bojovou zástavou útvaru" som už popísal, ako som dokázal znížiť nadspotrebu pohonných hmôt našich vozidiel - ruský náklaďák ZIL s vysokou spotrebou drahého benzínu sme pri každom výjazde z kasární pod zámienkou poruchy ťahali na vlečnej tyči za tatrovkou s nízkou spotrebou lacnej nafty, časť ušetreného benzínu sme menili so šoférmi autobusov za ich ušetrenú naftu, aby sme ňou doplnili nádrž tatrovky a z prebytkov benzínu po tomto naturálnom výmennom obchode sme vykazovali najvyššie úspory benzínu ZIL-u v našej Československej ľudovej armáde). A preto ma vôbec neprekvapilo, že sa náčelník nášho útvaru vo veci rozbehnutia zlepšovateľského hnutia v kasárňach obrátil okamžite bez akéhokoľvek zaváhania s dôverou priamo na mňa a na rozdiel od prípadu mnou úspešne organizovaných úspor pohonných hmôt ma už nemotivoval iba prísľubom obyčajného opušťáku, ale dokonca mi prisľúbil aj mastnú finančnú odmenu za všetky mnou podané a hodnotiacou komisiou prijaté zlepšováky, len aby neprišiel o svoje prémie.
V tých časoch dostával vojak základnej služby žold 120 Kčs mesačne (tesne pred mojim nástupom túto čiastku zvýšili z 90 Kčs), slobodník 150, desiatnik 180 a čatár absolvent, ktorým som bol vtedy i ja, neuveriteľných 210 Kčs mesačne. Pritom z tejto čiastky si ešte musel povinne kupovať leštiaci krém na kanady, mydlo, toaletný papier a holiace potreby (vojak musí byť vždy čistý a hladko oholený). O členských známkach do preukazu SZM a povinných príspevkoch do Fondu solidarity s robotníckym hnutím v kapitalistických krajinách a s národnooslobodzovacím hnutím v rozvojových krajinách radšej ani nehovorím. A tak som sa teda dal zlákať svojou chamtivosťou a mamonom, s vidinou do prasknutia napratanej peňaženky som opustil rady hnutia v zlepšovaní nezúčastnených spiatočníkov a bez váhania som sa preto rázne, aktívne a iniciatívne zapojil do armádneho zlepšovateľského hnutia.
Aj keď píšem a kreslím priam strašne, na vojne sa to až tak neberie a tak z neznámych dôvodov zo mňa na vojne rozkazom spravili lepiča, kresliča a popisovača máp. Logicky som sa preto iniciatívne pustil do zlepšovania v tejto oblasti, ktorú som ako jedinú z exaktných vojenských vied aspoň ako-tak teoreticky ovládal. Obrovské mapy pre štáby sa podľa aktuálnej potreby zlepovali z mapových listov formátu A4 a hnedými fixkami sa na každú z nich kreslila štvorcová kódová súradnicová sieť, pomocou ktorej sa na nich kódovali pozície. Spotreba hnedých fixiek bola preto neskutočne vysoká, neustále sme tvrdo zápasili s ich akútnym nedostatkom i s prečerpaním finančných prostriedkov pridelených na kancelárske potreby, nehovoriac už o zúfalom nedostatku fixiek vo vtedajšom centrálne plánovanom hospodárstve a poddimenzovanej a nepružnej maloobchodnej sieti.
A tak som si spomenul na jednu nádhernú rozprávku z obdobia môjho ranného detstva o smutnom kráľovstve iba s dvoma farbami, kde smelý princ ich zmiešaním vytvoril tretiu, ako i na rozklad bieleho svetla optickým hranolom na hodinách fyziky v poslednom ročníku základnej školy na farebné lúče a s chuťou som sa okamžite pustil do miešania pečiatkových farieb, premiestnených (na vojne sa nikdy nekradne, vždy sa iba premiestňuje) na moje experimentálne zlepšovateľské účely z tajnej spisovne útvaru. Znie to neuveriteľne, ale už po niekoľkých pokusoch sa mi podarilo namiešať ten správny odtieň náhradnej hnedej náplne do fixky, pozostávajúci z 25 mililitrov červenej a 1 mililitra čiernej pečiatkovej farby, zriedenej niekoľkými kvapkami lekárnického liehu z našej útvarovej lekárničky. A po doplnení vyschnutej fixky touto náhradnou zmesou za pomoci ihly a injekčnej striekačky sme získali plnohodnotne regenerovanú hnedú fixku, priam sa trasúcu neochvejným odhodlaním naďalej kresliť armádnu súradnicovú sieť na štábnu mapu.
Dva zlepšováky však znamenajú dvojnásobný finančný obnos v peňaženke a táto živá pravda ma úporne a neúnavne hnala v mojom zlepšovateľskom úsilí bez zaslúženého oddychu a akejkoľvek zaslúženej prestávky ďalej a nestále vpred v ústrety svetlým zajtrajškom. Na mapách sme zakresľovali polohy bojových jednotiek, trasy presunu a všetky ďalšie sprievodné informácie. A keď sa občas niekto z nás kresličov pri kreslení zmýlil, príslušná časť mapy sa musela okamžite prelepiť novým mapovým hárkom a opraviť. To však nebolo vždy až také rýchle a jednoduché, pretože na vymenenom mapovom liste sa muselo všetko do bodky pracne prekresliť znovu. Kresliči si preto z chlórového vápna a vody vyrábali opravný bieliaci roztok, ktorým štetcami zmizíkovali chybné fixkové nákresy na mape a triasli sa pritom od strachu, kam všade im ten roztok pritom ešte pokvapká a ktoré ďalšie bezchybné nákresy pritom ešte poničí. Na tieto miesta so síce zaschnutým, ale stále ešte aktívnym chlórovým vápnom, sa totiž už nikdy viac nedalo fixkami nič nakresliť.
Druhým mojim vojenským zlepšovákom preto bola obyčajná biela plastová olejnička na šijacie stroje a bicykle za 1 Kčs, do hrdla ktorej som zastrčil hrot z vyschnutej fixky a olejničku som naplnil koncentrovaným Savom (chlórovou vodou), používaným na dezinfekciu záchodov. V tomto prípade však Savo bez problémov vybielilo všetky ním navlhčené čiary od fixky, nechávajúc pritom podkladový papier máp i s ich farebnou podtlačou úplne nedotknutý a nepoškodený. A tak bol zrazu k dispozícii citlivý, jednoduchý a elegantný zmizíkovací nástroj, jemným stlačením ktorého mohol kreslič operatívne opraviť nesprávnu čiaru akejkoľvek hrúbky alebo opatrným pohybom hrotu nesprávnu značku akéhokoľvek tvaru bez toho, že by riskoval zničenie svojej mnohohodinovej kresličskej práce v okolí tejto opravovanej chyby, pričom naviac po vysušení, zaschnutí vody a vyprchaní chlóru sa na opravované miesto mohlo opäť bez akýchkoľvek problémov znovu kresliť.
Všetci spolubojovnícki kresliči nad oboma mojimi zlepšovákmi priam sršali búrlivým nadšením, oba boli neuveriteľne praktické a okrem tej jedinej koruny na olejničku si nevyžadovali skutočne žiadne ďalšie finančné náklady. Pochopili to okamžite aj moji dôstojnícki nadriadení s dlhoročnou praxou v štábnych prácach. A tak mi na tieto moje dva zlepšovacie návrhy nesmierne hrdý (boli predsa vytvorené pod jeho odborným velením) náčelník štábu major Kohout, zodpovedný za zlepšovateľské hnutie na našom útvare (spomínaný už v blogu „Ako sme majora Kohouta prilepili na stoličku", v ktorom som popísal, ako sme ho prilepením na natretú stoličku pripravili dva krát o nohavice uniformy), prikázal vypísať prihlášky oboch mojich vojenských zlepšovákov a priložiť k nim pre hodnotiacu komisiu i ich praktické ukážky.
Pri pomyslení na finančný dosah mojich zlepšovákov, prinášajúcich v armáde stotisíce korún ročne v úsporách fixiek a pritom priam neuveriteľne zvyšujúcich produktivitu mapových kresličov v našej i v Sovietskej armáde, sa mi moja neustále prázdna peňaženka v zadnom vrecku mojich khaki absolventských nohavíc chvela blahom a triasla nedočkavosťou a tak som iniciatívne dokonca v noci počas výkonu služby dozorného útvaru vypisoval prihlášky zlepšovacích návrhov pre hodnotiacu komisiu Veliteľstva Západného vojenského okruhu v Tábore. Vzhľadom na finančný prínos svojich zlepšovákov a náčelníkove záväzné prísľuby mastnej finančnej odmeny som očakával minimálne niekoľko tisíc korún, čo by zo mňa spravilo v tom období jednoznačne najbohatšieho čatára - absolventa v našej Československej ľudovej armáde. A príslušné finančné ohodnotenie, navrhnuté majorom Kohoutom, skutočne prekonalo všetky moje očakávania.
Minimálna výška odmeny za jeden armádny zlepšovák bola 300 Kčs, pod túto hranicu sa už bez porušenia vojenských zlepšovateľských predpisov nedalo ísť. S nadšením som preto i so šéfom zlepšovateľského hnutia majorom Kohoutom vyrazil na Táborské veliteľstvo, ktoré pre nás vyčlenilo sľúbenú spoločnú mnoho tisícovú mastnú čiastku na odmeny, aby nás tam oboch po zásluhe ohodnotilo. A za oba svoje vojenské zlepšováky som tam na návrh majora Kohouta dostal spolu 200 Kčs s odôvodnením, že sú až také jednoduché a finančne nenáročné, že si viac peňazí ako ocenenie ani nezaslúžia. Zato major Kohout si výrazne finančne polepšil - 2 prijaté zlepšováky na ním riadených 17 vojakov a absolventov predstavovali viac než 10% úspešnú účasť na armádnom zlepšovateľskom hnutí, čo bola jednoznačne najlepšia zlepšovateľská aktivita v celej našej Československej ľudovej armáde vôbec a tomu zodpovedala i vyplatená výška jeho tvrdo a poctivo zaslúženej niekoľko tisícovej odmeny. Okamžite si z nej šiel kúpiť novú slávnostnú uniformu, aby ňou nahradil tie, ktoré sme mu v už zmienenom blogu znehodnotili opakovaným prilepením ho na čerstvo natretú stoličku a mňa preto poslal samotného späť do našich kasární.
A tak som sa teda hneď cestou na náš odlúčený útvarček zastavil v najbližšej drogérii a za práve vyplatené peniaze za svoje armádne zlepšováky som zakúpil odhrdzovač (kyselinu trihydrofosforečnú). Dobrovoľne som sa poobede prihlásil do služby dozorného útvaru, v noci, keď už všetci spali, som sa vlámal do kancelárie majora Kohouta (mali sme od nej načierno záložný kľúč, aby sme si z jeho služobného telefónu mohli po večeroch telefonovať do civilu našim najbližším), do vzorky náhradnej zlepšovateľskej hnedej náplne do fixiek, pripravenej pre hodnotiacu komisiu Sovietskej armády, som pridal odhrdzovač (kyselinu - aby mapy dobre do hneda leptala) a všetky pre komisiu pripravené zmizíkovacie olejničky plné Sava som z celej sily zatiahol, čím som nalomil ich hrot tesne pri koreni v závitoch, kde trhlinu nebolo vidieť.
Nasledujúci deň ráno sa major Kohout vybral na neďaleké veliteľstvo bratskej Sovietskej armády do Písku, aby pred nedočkavými zrakmi jej najvyšších štábnych príslušníkov v hodnotiacej komisii, ktorí rovnako ako my trpeli nedostatkom hnedých kótovacích fixiek a chybami kresličov, demonštroval priam neuveriteľnú účinnosť oboch mojich armádnych zlepšovákov, vyvinutých pod jeho skvelým velením. Sklenenú fľaštičku od pečiatkovej farby plnú leptajúcej kyselinovej hnedej fixkovej náhrady si vložil do bočného vrecka svojej sviatočnej uniformy a olejničky s nalomeným mokvajúcim vrchnákom si vopchal do náprsných vreciek uniformy, tak ako to zvyčajne robieval so všetkými drobnými predmetmi služobnej potreby.
Popoludní sa major Kohout bez slov a s kamennou tvárou vrátil s dvomi jasno žiariacimi okrúhlymi bielymi škvrnami na náprsných vreckách svojho nového slávnostného vojenského khaki saka, vybielenými koncentrovaným Savom unikajúcim z nalomených olejničiek a pripomínajúcimi gigantickú služobnú bezramienkovú podprsenku. Jasne a úplne jednoznačne tým preukázal, že i keď koncentrované Savo kyselinou do papieru sovietskej mapy na hnedo vyleptané kótovacie čiary odstrániť nedokáže, hravo a najmenších bez problémov dokáže vybieliť dokonca i khaki farbu úplne novej slávnostnej vojenskej dôstojníckej uniformy.
A tak teda Sovietska armáda moju náhradnú náplň do fixiek do hneda leptajúcu jej mapy a ani zmizíkovacie olejničky nijako nebieliace hnedé na mapách vyleptané čiary do svojej výzbroje nikdy nenasadila, major Kohout prišiel o svoju v poradí už tretiu slávnostnú uniformu a ja som definitívne zanevrel na akékoľvek vojenské zlepšovateľské hnutie.
Stalo sa vo VÚ 4212 Drhovice, pošta Dražice, jar 1985
