Doba sa za perestrojky (najlepším slovenským ekvivalentom je prestrojenie) výrazne zmenila. Na rozdiel od predchádzajúceho predperestrojkového príbehu síce už nik od cestujúcich Maršrútnyj Própusk (priepustku s cestným harmonogramom) nepýtal, ale zato o nejakej bezpečnosti na sovietskych perestrojkových cestách sa už dávno nedalo ani len hovoriť. Na cestách vyčíňali organizované bandy zlodejov, kamióny i zahraničné osobné autá sa strácali za bieleho dňa i s posádkou a cesty boli lemované pravidelne rozmiestnenými zástupmi počerných kaukazanov v rifliach a čiernych kožených bundách, číhajúcich na zastavenie akéhokoľvek vozidla so zahraničnou značkou, aby ho mohli okamžite vykradnúť. Ožratí ukrajinskí žandári zastavovali bezdôvodne všetky zahraničné autá okrem diplomatických vozidiel s CD značkou, dávali vodičom fúknuť do podšívok svojich čiapok, aby ich potom ovoňali, s čistým svedomím skonštatovali prítomnosť alkoholu v podšívke a následne skromne požiadali o dolár či o dva.
V krajine sužovanou perestrojkou vládol suchý zákon, ruská dobová verzia americkej prohibície tridsiatych rokov. Tragédiou CCCP vždy býval alkoholizmus, v ktorom ľudia utápali smútok nad svojim pochmúrnym životom a beznádej. Teraz, po zahájení etapy nového myslenia, odvolávajúc sa pritom na centrálny príkaz najvyššieho vedenia skoncovať rázne s povestným alkoholizmom ruského národa, miestni politickí činovníci zakladali zóny striedmosti, zatvárali pivovary i liehovary a dávali vyklčovať stovky hektárov svetoznámych gruzínskych a moldavských viníc, na čo národ reagoval pokútnou výrobou domácej nekvalitnej samohonky a pitím čistiacich prostriedkov, nemrznúcej zmesi do chladičov a voňaviek, obsahujúcich čo i len stopu alkoholu.
Dobre informovaný energetik preto okrem svojpomocného nachystania si pivnej výzbroje požiadal i o pridelenie CD značky na služobné auto a behom pár dní dostal od cieľovej krajiny súhlasnú bumážku. Jediný problém bol v tom, ze značka sa fyzicky vydávala až na mieste činu. Skúsený energetik kvôli takejto maličkosti nezaváhal ani okamih, zavolal kamarátom z ministerstva zahraničných vecí a behom dvoch hodín sa už na služobnom aute skvela prekrásna placka CD, dočasne premiestnená z nejakého diplomatického auta, ktoré ju na rozdiel od energetikovho vozu až tak súrne nepotrebovalo.
Jazda s CD vozom cez Poľsko bola úplne bezproblémová a pre energetika zvyknutého na dobrodružstvá priam nudná. I podvečerný bleskový prechod hranice cez diplomatickú zónu do bieloruského Brestu, pri ktorom zanechal za sebou kilometrové rady kamiónov, čakajúcich celé dni na povolenie vstupu do krajiny. Ale hneď v tom okamihu sa začali problémy. Všetky hotely pozdĺž trasy boli beznádejne obsadené, na bieloruských cestách sa mimo odpočívadiel stáť osamelým vozidlám rozhodne neodporúča ani za bieleho dňa a okamžite pri zastavení vozidla kdekoľvek na oficiálnom odpočívadle sa k CD autu začali dychtivo plní očakávania trúsiť profesionálni bezdomovci a žobráci, s výkrikmi Pomogíte či Pomylujte (pomôžte či zmilujte sa) šermovali rukami a dôrazne sa dožadovali finančnej dolárovej podpory. Jediným riešením bolo okamžite opustiť odpočívadlo, zanechať asociálne živly na ich odpočívadle v diaľke za sebou a pokračovať v nekonečnej jazde na východ po trase neslávne skončeného Napoleonovo ťaženia smerom na Minsk a Moskvu.
Slnko už pomaly klesalo za obzor a únava už zatvárala vyčerpanému energetikovi oťažené očné viečka, keď tu sa zrazu na ceste opäť zjavila spásna dvojčlenná kontrola GAI s hrdzavým otlčeným žigulíkom s majákom. Myšlienka bezpečnej noci pod ochranou AK-47 preletala unavenou mysľou a noha nadšene stúpila na brzdu. Energetik šmykom zastavil, ale skôr než stihol vypnúť motor, už mu hliadka kývala, že má ísť preč, že je diplomat a že nechcú s ním mať vôbec nič spoločné. Energetik teda odtiahol auto 100 m za hliadku a znovu zastavil. Situácia sa opäť zopakovala len s tým rozdielom, že milicionéri znekľudnení značkou CD nechceli o bezpečnom prespaní pod ich starostlivým dohľadom ani počuť a keď energetik rezolútne odmietol opustiť bezpečnú pozíciu pod ich ochranou, radšej sa rozhodli svoje kontrolné stanovisko presunúť niekam inam a ponechať energetika svojmu osudu.
A vtedy opäť, tak isto ako v predchádzajúcom príbehu, prišla na radu basa plzenskej 12-ky a bola opäť nadviazaná nehynúca družba medzi milicionármi a energetikom (účastníci sa podružili), nad ktorou by jasal i večne živý Lenin. Milicionári sužovaní suchým zákonom sa sami vďačne ponúkli, že auto bezplatne postrážia a budú po celú noc ostražito a nepretržite so zapnutým majákom a samopalmi bdieť nad energetikovou bezpečnosťou. Energetik si chcel pred ďalšou namáhavou cestou dobre pospať, tak vyzval milicionérov, nech sa pivom prípadne obslúžia sami, ak počas stráženia náhodou dostanú slinu, že kufor nechá nezamknutý a konečne sa spokojne uložil k zaslúženému oddychu na sklopených sedadlách s vedomím, že pre svoju bezpečnosť spravil všetko potrebné.
Keď ráno po bezpečnej noci oddýchnutý a do ružova vyspaný energetik vyliezol zo svojho auta, zarazilo ho bohatierske chrápanie, rozliehajúce sa široko - ďaleko z milicionárskeho žigulíka s ešte stále výstražne blikajúcim majákom. Dvojčlenná posádka v aute tvrdo spala spánkom spravodlivých, z auta tiahlo ako keď fúka vietor od pivovaru, dve basy piva použité ako stoličky boli do poslednej fľašky vychlastané a v strede malebného rozľahlého kruhu porozhadzovaných prázdnych fliaš okolo nich sa vynímali dva voľne o prázdne basy opreté odložené nabité bezprizorné samopaly AK-47...
A tak som sa teda vtedy niekde na Minskej ceste v lete 1991 po prvý raz podružil (pripil si) s bieloruskými milicionármi...
