Keď som bol v Rusku kedysi ešte dávno pred perestrojkou po prvý krát, netušil som, že národnou zvyklosťou je papier vo WC po použití hádzať do osobitnej nádoby a nie do diery v podlahe, nahrádzajúcej spolu s dvomi betónovými stúpačkami po jej stranách funkciu záchodovej misy. Nebola to kultúrna osobitnosť krajiny sovietov, ale pragmatické prispôsobenie sa tamojším inžinierskym sieťam. Zvislé trubky kanalizácie v domoch mali totiž malý, nepostačujúci prierez a nestíhali poriadne bez upchatia spláchnuť ani pravý mäkký toaletný papier, nieto ešte tvrdú a húževnatú stranícku tlač typu Moskovskaja Pravda, pôvodne určenú na úplne iné účely. Pravdu povediac, pri čítaní toho užitočného v tej Pravde veľa nebolo a ani pri vytieraní za veľa nestála, lebo skôr rozmazala než utrela (v oboch prípadoch teda stála za h...o, aj pri čítaní a aj keď sa použila na h...o).
Práve som pricestoval z Bratislavy do Moskvy, celou cestou z letiska na ubytovňu som mal nutkanie, v náhlivosti som z cestovného kufra ani len neschmatol toaletný papier, vyletel som do spoločného WC na chodbe (misa tam síce našťastie bola, ale riadne os.. a bez sedadla) a so zatajeným dychom a vytreštenými očami v hlbokom podrepe, číhajúc aby som nechtiac nestúpil do rozptýlených nevábnych pozostatkov po mojich predchodcoch, malebne rozmiestnených po podlahe, som s obrovskou úľavou radostne vykonal zadosť svojim hygienickým návykom.
V prítmí pri sliepňajúcej žiarovke som na špeciálnu očistu následne použil útržky straníckej tlače z priloženej nádoby a ešte som si pochvaľoval vzornú obsluhu, že sú už natrhané. V mojej neskúsenosti a naivite mi vôbec nebolo nápadné, že tie papiere sa mi nejako lepia na prsty a na tú časť tela, kde chrbát prechádza do nôh.
Až rehotajúci sa Rusi, čakajúci ma na izbe, mi škodoradostne vysvetlili môj fatálny, či vlastne skôr fekálny omyl. Navždy som pre nich zostal iba ten sprostý a obmedzený Slovák z tej neuveriteľne zaostalej a chudobnej krajiny, kde dokonca ešte i papier na vytieranie vyústenia tráviacej trubice používajú dva krát.
Inak - raz ma na Slovensku vo Zvolene, neďaleko ruského vojenského mestečka, zastavila nejaká Ruska i s deckami a spýtala sa, kde je tu okresné odvšivovacie stredisko. Pracne som jej vysvetlil, že u nás veru takéto vymoženosti civilizácie a hygieny nemáme. Dodnes mi znejú v ušiach jej pohŕdavé slová, s ktorými sa vysvetľujúcim tónom, odsudzujúco a s hlbokým pohŕdaním v hlase obrátila na svoje neustále sa škrabajúce deti: „Kakój nekuľtúrnyj naród".
