Kedysi u nás vládla socialistická demokracia (kto bol v príslušnej straníckej funkcii, demokraticky si robil, čo chcel), teraz sa ešte stále len oboznamujeme s princípmi fungovania kapitalistickej demokracie (kto má dostatočný kapitál, robí si demokraticky, čo len chce), ale v Rusku už existuje tretí, nám zatiaľ neznámy hybridný stupeň dvoch predchádzajúcich demokracií - policajná demokracia. Jej viditeľná časť sa prejavuje mrakmi policajtov (milicionárov) v uniformách na každom kroku, ktorí sú pánmi nad osudmi bežných obyvateľov. A jej neviditeľná časť je tvorená bývalými príslušníkmi KGB a iných silových rezortov (silovčíkmi), ktorých Putin dosadil na všetky strategické posty v štátnej správe i v štátnych akciovkách, osobitne však v energetike, v ktorej sústavne prebieha reprivatizácia a posilňovanie úlohy štátu (napr. Gazprom - ťažba a distribúcia plynu, Jukos - ťažba a distribúcia ropy a RAO - jednotný elektroenergetický systém Ruska).
Ubytovaní sme boli pri jednej z hlavných elektrických moskovských rozvodní v Usove na Krásnohorskom šosé. Je to zhruba na polceste z letiska Šeremetevo do Moskvy a potom ešte kúsok napravo, takže som oprávnene predpokladal, že aspoň táto časť cesty prebehna v kľude bez akýchkoľvek dobrodružstiev s milíciou.
Človek mieni, technika mení.... Našej služobnej dodávke Volkswagen Transporter, v ktorej nás viezli z letiska, cestou zlyhala automatická prevodovka a zostala v nej trvalo zaradená dvojka. Rútili sme sa päťdesiatkou po diaľnici v odstavnom pruhu a blikali pritom na výstrahu všetkými štyrmi smerovkami. A hneď 100 m za odbočkou z diaľnice na Usovo nás zastavil GAI-ščik (príslušník GAI), že sme prekročili na diaľnici maximálnu povolenú rýchlosť, naviac niekomu nedali prednosť a chcel nám vyrubiť pokutu.
Nuž, vďaka znalosti ruštiny i miestnych pomerov sme pokutu uhádali, ale keď sme konečne chceli odísť na cca. 10 km vzdialenú ubytovňu, prevodovka definitívne vypovedala službu. Bol jarný podvečer, dávno po pracovnej dobe, nikoho sa už nedalo zohnať a tak sa náš šofér, mrmlajúc si popod nod írečité ruské nadávky vybral pešo a stopom na rozvodňu pre iný automobil, zanechajúc nás v pokazenej dodávke zaparkovanej na okraji cesty pri hrdzavom milicionárskom žigilíku napospas osudu.
Čas bežal, slnko pomaly klesalo za obzor, tiene sa predlžovali a pomaly sa začal ozývať hlad a smäd. Ako správni Slováci, aby sme ušetrili na diétach, sme boli vyzbrojení salámami, klobásami, chlebom, minerálkou i slivovicou na zapitie. A keď sme videli, ako obaja po dlhej službe vyhladovaní a vysmädnutí milicionári lačno prehĺtajú sliny pri pohľade na našu improvizovanú hostinu, ako slušne vychovaní ľudia s dobrými mravmi sme ľudsky ponúkli so svojich zásob aj im.
Slovo dalo slovo, ľady sa pohli a behom pol hodiny sme už vedeli všetko o ťažkom živote ruského milicionára v Moskve i o možných spôsoboch jeho vylepšenia. Ceny potravín v Moskve sú zhruba rovnaké ako u nás, ceny štátneho nájomného a energií sú výrazne nižšie. Ale zatiaľ čo priemerný moskovský plat je asi 15 000 Sk, radový uniformovaný milicionár má iba asi 5 000 a radový tajný v civile asi 9 000 Sk. A tak si všetci privyrábajú, ako môžu, hlavne po práci si prilepšujú ako ochranka v baroch, reštauráciách a erotických salónoch. A kráľmi medzi nimi sú dopraváci GAI so svojim právom vyberania pokút.
Bežná pokuta je zhruba 100 korún. Nie je to veľa, ale ak sa GAI-ščik zopár krát za deň dohodne s vodičom na polovičnej čiastke bez kontrolného bloku, výrazne si tým prilepší k rodinnému rozpočtu.
Náš milicionár sa volal Ivan Nikitič. Mal dve deti, manželku na materskej a musel sa riadne pri vyberaní pokút oháňať, aby ich uživil. Najradšej zastavoval autá cudzincov a skúšal tým neskúseným udeliť stovku pokuty, nie však rubľov, ale dolárov. A s hrdosťou v hlase nám spomínal, ako raz jedného napitého Nemca s kolegom skásli o sto dolárovku dvakrát. Postavili sa proste pri reštaurácii, kde mali Nemci nejaký firemný večierok, a čakali. A keď Nemčúr začal rozvážať partnerov domov, Ivan Nikitič ho skásol ihneď pri odchode a jeho kolega na tom istom mieste zase pri návrate.
Keď sme chlieb so salámou a klobásami dojedli a minerálku i slivovicu dopili, znovu sme sa presvedčili o úprimnosti a dobrosrdečnosti širokej otvorenej priateľskej duše ruského človeka. Ivan Nikitič vysielačkou totiž sám od seba privolal záložné milicionárske vozidlo a dal nás zaviesť na našu ubytovňu, pričom sme cestou po 5 km pribrali i nášho šoféra, ktorý žiaden stop nechytil a vytrvalo ešte stále kráčal smerom k rozvodni. A keď sme Ivanovi za tú ochotu dali ešte aj 10 dolárov pre deti, na mapu nám dokonca zakreslil zajtrajšie posty rozmiestnenia hliadok GAI, aby sme sa im na budúci deň úspešne rafinovane vyhli a nemuseli jeho nedofinancovaným kolegom znovu platiť výpalné za údajné prekročenie rýchlosti a nedanie prednosti.
A tak som sa teda v Podmoskovsku na jar 2006, niekde na polceste medzi Šeremetevským letiskom a matičkou Moskvou, po čase opäť raz podružil (pripil si) s ruskými milicionármi...
