Bolo sparné horúce leto a my sme boli práve na Moskovskom energetickom inštitúte ako študenti (budúci energetici) na stáži. V Moskve vládne kontinentálna klíma, t.j. v lete býva teplota bežne nad štyridsať stupňov a v zime bežne pod mínus tridsať. A v tých letných štyridsať stupňových horúčavách každého riadne smädí a každý túži len po tom, aby sa niekde poriadne ochladil, okúpal a niečoho chladivého osviežujúceho sa napil.
Kúpať sme sa chodili na bagroviská (karjére). Na rozdiel od oficiálnych bazénov sa tam nemuselo platiť, voda bolo priezračná, čistá a nezávadná a hlavne tam nebola hlava na hlave. Nehrozilo, že nachytáme nejakú kožnú chorobu, ako to bývalo bežné vo verejných bazénoch s málo vymieňanou a nedezifikovanou vodou. Kúpať sa ešte dalo v niektorej z početných priehradných nádrží (vodochranílišť) na okolí, čo slúžili ako zásobárne pitnej vody, ale tam to bolo zakázané a nechceli sme zbytočne riskovať konflikt so zákonom, ktorý mal vtedy ešte obrovskú úctu i moc.
Nevýhodou bagrovísk bola ich značná vzdialenosť od zastávok MHD a pouličných automatov na sódovku. Kopejočku stála čistá sódovka, 3 kopejočky stála sódovka s Apeľsínym (pomarančovým) sirupom. A keď sa vhodila 1 kopejka a riadne sa do automatu treslo päsťou, bol ku jedno kopejkovej sódovke aj Apeľsínyj sirup a 2 kopejky sa ušetrili. Pri prepočte na súčasnú paritu kúpnej sily je to cca 1 Sk a 3 Sk, úspora teda bola 2 Sk. V porovnaní so súčasnými 20 Sk za malú fľašku minerálky na Slovensku z automatu pri novinovom stánku je to úplny bagateľ. Niet preto divu, že sódovkové automaty boli úplne všetkými miestnymi obyvateľmi bez rozdielu hojne využívané.
Po jednom takom osviežujúcom kúpaní a následnom úmornom pochode vyprahnutou krajinou v štyridsať stupňovej horúčave na najbližšiu zastávku MHD sme stáli frontu (deržáli óčereď) pri sódovkovom automate na chodníku a s množstvom smiechu a kriku sme hromadne vo veľkom dopĺňali vypotenú tekutinu a dávali si chladivú osviežujúcu jedno kopejkovú sódu so sirupom (každý si riadne do automatu tresol). Zrazu za nami zakvílili brzdy, zachmúrený milicionár (miestny policajt) na burácajúcej motorke s bočným vozíčkom pri nás šmykom zaflekoval a začal nám nadávať, že sme chuligáni a vandali, že robíme výtržnosti a že s nami okamžite spraví poriadok.
Krvi by si sa v nás nedorezal. Milícia mala vtedy v ZSSR obrovskú neobmedzenú moc a autoritu. A mávala dobrý zvyk výtržníkov poriadne zmlátiť obuškami, vyviesť ich 30 km za Moskvu a vysadiť ich tam, nech naspäť šľapú pešo po vlastných. Sťažovať sa nikde a nikomu na milicionárov nedalo, bola to doba, keď milícia bola absolútnym pánom nad osudom bežného človeka. Náš ďalší osud závisel len od rozhodnutia sa milicionára a bol plne v jeho rukách.
Napriek úmornej horúčave nám kropaje studeného potu vyrážali po celom tele a striasala nás triaška. Zúfalo sme ho chvejúcimi sa hlasmi prosili, nech sa nad nami zmiluje, že sme zahraniční študenti, že sme to tak nemysleli, že už budeme dobrí, budeme poslúchať, nikdy v živote to už nespravíme a do automatov už naozaj nikdy viac trieskať nebudeme, že sme tu na stáži, že máme študentskú družbu s Moskovským energetickým inštitútom a že sa v prípade potreby ochotne podružíme i s moskovskými milicionármi.
Milicionár si nás dlho mlčky premeriaval chladným, podozrievavým pohľadom a sadisticky sa pritom kochal na našich bledých, popolavých, úzkosťou spotených, vystrašených a vydesených tvárach. Po dlhom a pre nás takmer nekonečnom nemom čakaní zdvihol rázne ruku, vrhol po nás ešte jeden kamenný, vražedný pohľad, naposledy nám dôrazne pohrozil a konečne nás láskyplne milosrdne prepustil. Vytiahol ešte kopejočku, hodil ju do automatu, riadne, z celej sily, ani pritom nezíduc z motorky, do neho kopol a už si aj on pochutnával na chladenej osviežujúcej jednokopejkovej Apeľsínej sódovke.
Len s obrovskou námahou som so zadržaným dychom a vytreštenými očami zachovával vážnu kajúcnu tvár a takmer som sa od potláčaného smiechu posr...
Keď milicionár na motorke bravúrne pretekárskym spôsobom s burácajúcim motorom a preklzujúcim zadným kolesom v oblaku zvíreného prachu odpálil preč a v otočke pritom dokonca zdvihol bočný vozíček do vzduchu nad asfalt, bezvládne som sa zosunul na zadok na obrubník chodníka a konečne sa bez akýchkoľvek zábran, utierajúc si pri tom prýštiace slzy smiechu, na plné ústa schuti, zhlboka a nespútane rozrehotal. Ten pocit obrovskej úľavy bol naozaj neskutočný.
Ale musím sa s hanbou priznať - sľub vtedy daný milicionárovi som vierolomne nedodržal, do sódovkových automatov som naďalej bez zábran trieskal a jednokopejkovú Apeľsínuju sódovku som v horúčavách s chuťou bez akýchkoľvek výčitiek svedomia a morálnych zábran pri každej príležitosti naďalej chlastal.
A tak som sa teda vtedy niekde na okraji Moskvy v horúcom lete 1979 po prvý raz podružil (pripil si) s ruskými milicionármi...
