Časť svojej tohtoročnej dovolenky som strávil v rodnom mestečku na návšteve u svojej mamy, aby si užila trocha radosti z vnúčat. V bytovom dome, v ktorom býva, je zo 7 rodín 5 dôchodcov (ďalšie 2 dôchodcovské rodiny už vymreli a počas svojho pobytu som tam bol jediný dospelý človek mladší ako 50 rokov), z ktorých je moja 71 ročná mama najmladšia a najprispôsobivejšia. Napriek tomu som ju nedokázal presvedčiť, že byt treba v noci dôsledným vyvetraním prievanom vychladiť, zatiaľ čo cez deň je nutné okná hermeticky zatvoriť, stiahnuť vonkajšie žalúzie a teplo dovnútra nevpustiť.
Všetci dôchodcovia v dome jednotne, ako by ich bola jedna mater mala, počas tej dlhotrvajúcej vlny horúčav v noci zatvárali okná, aby ich neofúklo, cez deň sedeli naobliekaní, aby neprechladli, mali otvorené okná, aby bolo v bytoch čím teplejšie, nepili, aby nemuseli často chodiť na záchod a von chodili zásadne iba medzi 11.00 a 16.00 v najväčšej horúčave.
Prvý skolaboval 91 ročný sused, ktorý si pri páde na zem vytkol bedrový kĺb. Dôchodcovia na schodoch vzrušene predebatovávali túto udalosť a preberali ju zo všetkých strán, ale môjmu upozorneniu a výstrahám, že príčinou bolo prehriatie a dehydratácia organizmu a to isté že určite čaká i ostatných, nevenovali žiadnu pozornosť.
O 2 dni skolabovala 87 ročná babka. Keď ma jej manžel zavolal na pomoc, pri vstupe do bytu ma zavalila vlna horúčavy. Babka (oblečená vo svetri a vlnených pančuchách) mala okolo 100 kíl, ležala bezvládne na zemí, nevládala sa postaviť na nohy a ja som ju zase nevládal ani odniesť na posteľ. Neskôr lekár konštatoval malú mozgovú príhodu v dôsledku prehriatia a dehydratácie. Moje ďalšie dôrazné výstrahy o potrebe dodržiavania základných zásad chovania pri vysokých teplotách však opäť všetci zostávajúci dôchodcovia preberajúci na schodisku najnovšie aktuality z nemocnice jednotne dôsledne ignorovali.
Za ďalšie 2 dni skolabovala ďalšia 78 ročná babka. Volala mi jej dcéra, že jej nik nezdvíha telefón, babku som našiel v byte ležať bezvládnu na zemi, dotiahol ju na posteľ, napojil a zavolal lekára. Sľúbila mi, že už bude poslúchať, nebude sa teplo obliekať, byt bude pravidelne vetrať, bude pravidelne piť a nebude bezdôvodne vystrkovať nos z bytu. Samozrejme že sa na to ananás... a už nasledujúci deň sa pri kontrole, či sú kvety na schodišti dostatočne poliate (deň predtým ich jej dcéra riadne zaliala), zrúbala na schodoch a utrpela zlomeninu lakťovej kosti spojenú s masívnym (našťastie nie tepenným) krvácaním a otrasom mozgu.
Na krvácajúcu ruku som jej dal gázu a tlakový obväz, zavolal som na stredisko rýchlej záchrannej služby (pohotovosť už v rámci úsporných opatrení v mestečku neexistuje) a spýtal som sa, či tam môžem babku rýchlo odviesť. Zatiaľ čo babka úporne zháňala teplý sveter, hrubé ponožky, vlnené tepláky a zdravou rukou sa neustále česala pred zrkadlom, ja som sa ju márne snažil presvedčiť, že si má so sebou vziať zdravotnú kartičku a na všetko ostatné sa zvysoka vy...
Keď som sa konečne s babkou dostal na stredisko rýchlej záchrannej služby (nedávno sprivatizovanej finančnými žralokmi a dostávajúcej peušálne mesačné platby bez ohľadu na zdravotnícke výkony), personál zaparkovanej sanitky mi bez toho, že by sa na pacientku čo i len pozrel, vysvetlil, že oni nie sú pohotovosť, s týmto ľahkým úrazom nemajú nič spoločné, babku treba zaviesť na chirurgickú pohotovosť do niektorého zo susedných dvoch okresov a keďže mám auto, tak zaviesť ju tam predsa môžem aj sám, lebo im to nikto nezaplatí.
Priznám sa, že vtedy som pre zmenu okamžite skolaboval zase ja a nebolo to ani od prehriatia ani od dehydratácie. Úplne som stratil reč, zmeravel som a len som neveriacky personálu sanitky bez jediného pohybu hľadel uprene do očí, či to naozaj myslia vážne. Zhlboka som dýchal a silno zatínal zuby i päste, len aby som nevybuchol.
Po dlhej chvíli hlbokého hrobového mlčania a vrhania vražedných pohľadov niečo na mojom výzore personál zneistelo, sklopili oči a s tichým, chvejúcim sa a neistým hlasom mi navrhli, že by som mohol skúsiť zavolať do susedného mesta pohotovosť na linku 155 a potom ich možno k tomuto prípadu pošlú. Len sa nesmiem priznať, že som už na stanici záchranky a že mi to poradili oni.
Vytočil som teda číslo 155, nahlásil na svojej adrese dôchodkynin úraz so zlomeninou ruky, pravdepodobným tepenným krvácaním a otrasom mozgu a behom niekoľkých desiatok sekúnd už dispečer volal posádke sanitky, že má ísť ku mne do domu pre pacientku.
A tak som vtedy konečne pochopil, že po reforme nášho zdravotníctva a privatizácii staníc záchrannej služby "finančnými žralokmi" je pre neho pacient už len zbytočná príťaž a aby už nemohol zbytočne zdravotníctvo oberať o jeho peniaze, z finančného hľadiska je najvýhodnejšia jeho rýchla a okamžitá smrť.
