Kde bolo, tam bolo, za siedmimi posádkami a siedmimi kasárňami, slúžil raz jeden vojak menom Jano Tkáč, ktorého vzťah k povinnej základnej vojenskej službe za ranného kvitnúceho kapitalizmu bol úplne rovnako úprimne vrúcny ako môj za odumierajúceho socializmu, i keď nás delilo viac než desať generácií bezmocných buzerovaných vojakov základnej vojenskej služby a všemocných buzerujúcich vojakov z povolania. Princípy povinnej základnej službe sú však totiž vždy a všade absolútne rovnaké, nezávislé od aktuálneho spoločenského zriadenia a sú založené len a len na bezduchom drile, nezmyselnej buzerácii a vynucovaní si slepej poslušnosti bezmocných vojakov vyhrážkami vojenského prokurátora a posádkovej i vojenskej basy. A pod strachom z hroziacich následkov sa skutočne iba veľmi zriedkavo a výnimočne niektorý z vojakov odváži proti tomu vzbúriť tak, ako to raz spravil menovaný Jano Tkáč tesne pred koncom svojej vojenskej kariéry.
Jano si ako každý iný vojak základnej služby pravidelne po večeroch s nepopísateľnou úľavou strihal svoj krajčírsky meter, odrátavajúci mu posledné dni do civilu. Do konca metra mu zostávali už len posledné tri centimetre a vedel, že tie tri posledné dni už vydrží i s bodákom v prdeli (írečitý vojenský výraz starého ostrieľaného mazáka pre najhlbšie opovrhnutie každou vyhrážkou nadriadených), keď mu zrazu jeho milovaný i milujúci náčelník roty hodnosťou major (vzájomná náklonnosť bola obojstranná, nie však vyvážená a symetrická) prejavil počas posledného hospodárskeho dňa ešte jeden raz naposledy svoju obvyklú dôveru a láskyplne ho ešte s jedným svojim rovnakým obľúbencom poveril náročnou a zodpovednou úlohou plošného zbierania cigaretových ohorkov po celom útvare.
Takéto riskantné a nerozvážne veci sa vojakom základnej služby pred koncom ich dvojročnej dovolenky v Československej ľudovej armáde a ani jednoročnej v Armáde Slovenskej republiky nikdy nerobili a vojaci z povolania si dávali obvzlášť veľký pozor na to, aby zbytočne neprovokovali starých ostrieľaných mazákov, ktorí to do civilu mali skutočne len za pár. Nemuselo by to dobre dopadnúť. A v tomto prípade to ani pre náčelníka roty dobre nedopadlo.
Janovou okamžitou reakciou bol návrh na výkon urýchleného presunu do vykúrenej unimobunky v autoparku. Jeho vyplašený spolubojovník dlho nerozhodne lavíroval a váhal, ale myšlienka dňa prevegeteného v suchu a teple nakoniec prevážila nad strachom a obavami z možných následkov. A tak sa obaja nenápadne presunuli z nádvoria so starostlivým náčelníkovým dohľadom do skrytého tepla útulnej unimobunky, okamžite zaujali horizontálnu polohu (samozrejme že nie vo dvojici) a zabudnúc pritom na potrebnú ostražitosť, oddávali sa sneniu s otvorenými očami. Každý z nich tíško sníval svoj veľký sen o vysnívanom zlatom civile, ktorý už klopal na dvere, stojac tesne za nimi, keď tu sa zrazu dvere s rachotom rozleteli a v nich sa namiesto vytúženého civilu zjavil od zlosti červený, zúrivosťou prekypujúci a hnevom soptiaci major.
S revom pripomínajúcim stádo rozzúrených slonov, ženúcich sa prašnou savanou, vyhnal oboch pristihnutých von, so satanským úškľabkom na tvári vytrhol z požiarneho prístrešku krompáč a lopatu, vyviedol ich pred bránu útvaru na strážny gorodok (miesto, kde sa za neustáleho dupania kanadami vyvádzali stráže, preberala a odovzdávala služba a vybíjali zbrane) a prikázal im plochu udupanú na kameň kanadami generácií strážakov a husto prerastenú burinou vyčistiť až do poslednej zelenej byľky. A potom konečne duševne uspokojený a hlasovo ukojený odkráčal do priľahlého autoparku zbuzerovať ďalších nešťastníkov, ktorí tam práve mali svoj hospodársky deň.
Janov spolubojovník bol slabšia povaha, napriek už iba trom chýbajúcim dňom do civilu sa stále majora na smrť bál a tak sa pritúlil k lopate a začal ňou škrabkať zem. Janovi však preleteli mysľou tie dlhé, priam nekonečné dni ponižovania, ústrkov a bezdôvodnej buzerácie, zaťal sa, založil si ruky a začal si v duchu odrátavať minúty do civilu. Major práve prišiel k bráne autoparku a dobýval sa dovnútra, keď ho napadlo obzrieť sa späť a zbadal Janov zásadný postoj, jednoznačne i bez slov vyjadrujúci jeho názor na majora, základnú vojenskú službu i celú armádu. Zlosťou takmer ozelenel, až sa prakticky nedal rozoznať od uniformy, prirútil sa k Janovi a prskajúc mu pritom sliny rovno do tváre, sa mu začal vyhrážať vojenským prokurátorom za porušenie priameho rozkazu.
Jano, ako starý mazák, ktorý mal dokonale preštudované všetky príslušné vojenské predpisy, si z toho vôbec nič nerobil. Demonštratívne si tíško, kľudne a rozvážne utrel majorove sliny z tváre a s kajúcnym prosebným hlasom, doplneným pokorným výrazom na tvári, požiadal majora, aby mu ukázal, ako sa s tým krompáčom pracuje, lebo on to ešte nikdy v živote nerobil.
Šokovaný major úplne stratil reč a dokonca prestal i slintať. Po chvíli hlbokého neveriackeho ticha, prerušovaného iba hlbokým rozčúleným sípavým dychčaním, sa ale spamätal a s navretými žilami na čele i krku vydal s vreskotom v rýchlom slede za sebou dva rozkazy „Zdvihnite to“ a „Robte s tým“. Milý Jano teda presne podľa jeho rozkazu chytil jemne krompáč za železnú časť, oprel sa nežne poriskom do zeme a napodobňujúc pritom zvuky zbíjačky, začal ním ladne klopkať po strážnom gorodku. A to všetko za nadšeného a búrlivého povzbudzovania celej roty z autoparku, ktorá takémuto pohľadu nedokázala odolať a pre nespútaný rehot, visiac pri tom bezvládne na drôtenom plote, prerušila napriek majorovej prítomnosti dokonca i svoj hospodársky deň...
Za dvadsať minút bol Jano predvolaný k náčelníkovi štábu, ktorý však mal na bezdôvodnú buzeráciu mazákov tesne pred odchodom do civilu úplne iný názor než slintajúci major a preto okamžite rázne udelený prísny a spravodlivý trest znel pozašívať všetky erárne záclony na útvare. A tak milý Jano Tkáč zvyšné tri dni do civilu presedel v suchu a teple a usilovne pritom tkal zelenou niťou (vojak inú farbu nite nemá) diery na roztrhaných bielych záclonách, aby tú najkrajšiu a najzelenšiu z nich mohol pri odchode do civilu na pamiatku osobne zavesiť slintajúcemu majorovi do okna jeho kancelárie. Nevedno prečo, major sa mu za ňu nikdy nepoďakoval.
