Začiatkom päťdesiatych rokov otec i so svojim čiernym dreveným vojenským kufrom (v tých časoch ešte povestné železné vojenské skrinky na komínky {pravouhlé hranoly naukladanej bielizne} neexistovali a branci rukovali s drevenými vojenskými kuframi, ktoré okrem funkcie vojenskej skrinky plnili v natrieskaných vlakoch i funkciu stoličiek) práve slúžil už druhý rok ako lekár na základnej vojenskej službe v jednej diere zvanej Krhanice niekde v Čechách. Rovnako ako iní vojaci základnej služby si každý večer skrátil svoj krajčírsky meter, odpočítavajúci zostávajúce dni do konca vojenčiny, o jeden centimeter a do konca mu chýbal už naozaj len malý kúštik, keď minister obrany armádny generál Alexej Čepička vydal svoj najznámejší rozkaz o predľžení základnej vojenskej služby.
Je všeobecne známe, že tvárou v tvár imperialistickému obkľúčeniu, v záujme ráznej a dôslednej obrany našej drahej socialistickej vlasti, sa generál Čepička, pôvodným povolaním murár, rozhodol predĺžiť základnú vojenskú službu z dvoch na tri roky, aby tým železnou päsťou zasadil tvrdý úder parazitujúcemu a zahnívajúcemu kapitalizmu a zrazil na kolená imperialistických štváčov z druhej strany hraníc, ako i zakuklených reakcionárov z našej strany hranice.
Je však menej známe, že pre akútny, trvalý a stály nedostatok lekárov v armáde (s murármi až taký problém nebol - podľa stá tisícok očitých svedkov v tej pohnutej dobe minimálne jeden z nich bol v armáde dokonca absolútne zbytočný a všetkým naviac intenzívne prekážal) sa generál Čepička rok po svojom pamätnom rozkaze, ktorým sa nezmazateľne zapísal do pamäte svojich slúžiacich súčasníkov, rozhodol lekárov práve slúžiacich tretí rok na základnej vojenskej službe si ponechať navždy v armáde a spraviť z nich vojakov z povolania, aby mohli udržiavať našich vojakov obetavo slúžiacich vlasti na hraniciach i v tyle zdravých a bojaschopných a mužstvo mohli príležitostne učiť, kam najlepšie zákerným nepriateľom pri boji zblízka, keď dôjdu náboje, vraziť bodák do brucha (a ešte ním i zatočiť).
A vtedy železná päsť generála Čepičku narazila na oceľové odhodlanie môjho otca po troch rokoch plnenia si svojej najčestnejšej vlasteneckej povinnosti a strihania si už v poradí druhého metra vrátiť sa za každú cenu z armády do civilu a namiesto vojenskej lekárskej praxe, spojenej s praktickou výučbou vrážania bodáku do brucha slameného panáka oblečeného v americkej uniforme, radšej liečiť v civile malé deti.
Otec mal tesne pred koncom svojej predĺženej trojročnej základnej vojenskej služby (z pravidelne strihaného nového metra už takmer nič nezostávalo), keď mu oznámili, že má to šťastie a česť, že rozkazom generála Čepičku sa stane dôstojníkom a následne doživotným vojakom z povolania. Na to už neexistoval žiadny meter, ktorý by sa dal strihať. Nestačilo by na to dokonca ani zememeračské pásmo. Bol z toho prirodzene úplne bez seba a nebolo to ani šťastím ani nadšením. Od doživotnej vojenskej kariéry bez čo i len najmenšej nádeje na civil ho delil už iba jediný formálny krôčik - bolo na to treba zložiť dôstojnícke skúšky.
Ešte sa nestalo, že by niekto, koho si pre vojenskú kariéru vyhliadol generál Čepička, dôstojnícke skúšky nezložil. Skúšobné komisie mali jasné pokyny, nepomáhali ani zúfalé dezercie od útvaru a zastaviť vojenskú kariéru nádejného adepta určeného generálskym rozkazom na dráhu dôstojníka dokázalo iba nezákonné prekročenie hraníc spojené s odmietnutím návratu a stratou dosahu generála Čepičku nad životom emigranta. Otcova situácia vyzerala zúfalá, priamo beznádejná a potenciálna kariéra vojenského lekára úplne neodvratná. A vtedy, povzbudzovaný hrdinským duchom celých generácií svojich nevojenských antimilitaristických predkov, objavil jedinú slabinu skúšok - verejné previerky fyzickej zdatnosti a odvahy.
Keďže každý vojak vtedajšej ľudovodemokratickej armády musel byť dosť silný a statočný, aby dokázal hrdinsky znášať strasti a utrpenia vojenského života, všetci adepti na dôstojnícku hodnosť museli preukázať pred hodnotiacou komisiou i fyzickú zdatnosť a odvahu. U nedostatkových a vzácnych budúcich vojenských lekárov skúška fyzickej zdatnosti a odvahy spočívala v tom, že museli v telocvični pred komisiou a prizvanými divákmi z radov pracujúcich civilov preskočiť cez kozu.
Necelý týždeň pred týmito fyzickými previerkami vhodnosti a odvahy na dôstojnícky stav, keď si otec mal vybrať medzi 40 km pochodom v plnej poľnej a skokom zo skokanskej veže do bazénu, si ako jediný z posádky vybral skok z veže do vody, i keď sa pri tom takmer utopil. A komisia to veľmi dobre vedela.
S odisteným perom v ruke a vyplneným protokolom o skúške, pripraveným k podpisu, komisia očakávajúc bravúrny výkon hodný takmer olympiády otca vyzvala, aby verejne pred zrakmi nedočkavých prítomných zástupcov robotníckej triedy preskočil cez kozu a prejavil tým naplno svoju odvahu a fyzickú zdatnosť. Rozbehol sa, pred kozou zabrzdil.... a neskočil. Na plné hrdlo nahlas prehlásil, že neskočí, lebo sa bojí. Koza je vraj privysoká. Prítomné davy nadšene aplaudovali.
Komisia, zaskočená nečakaným odporom, prikázala znížiť koze nohy a zopakovala rozkaz. Otec opäť neskočil s tým rozdielom, že ku koze tentokrát iba pomaly dokráčal a zopakoval nahlas svoj prejav. Masy tentoraz už priam šaleli. Takúto napínavú verejnú previerku zdatnosti tu ešte nemali.
Od zlosti nepríčetná a rozzúrená komisia dala nájsť najmenšiu kozu pre deti, aká bola v telocvični k dispozícii a prikázala ju otcovi aspoň verejne prekročiť. Otec ale preukázal pevný charakter hodný hrdinu Pavla Korčagina z povinného čítania 80. rokov nesmrteľného diela Nikolaja Ostrovského „Ako sa kalila oceľ" - a demonštratívne sa z miesta za búrlivého aplauzu a oduševneného povzbudzovania publika ani len nepohol.
Komisia konečne pochopila, že problém nie je vo veľkosti kozy, ale v otcovom zakalenom oceľovom charaktere a že je pevne odhodlaný sa dôstojníkom a vojenským lekárom za žiadnu cenu nestať, i keď by to znamenalo neospravedlniteľnú politickú provokáciu na verejnosti a znehodnotenie dlhoročnej obetavej politicko - výchovnej práce komisie na útvare s rizikom kariérnych a finančných postihov všetkých jej jednotlivých členov. A to komisia skutočne v žiadnom nemohla a ani nechcela riskovať.
A tak otec svoje dôstojnícke skúšky šťastne nezložil, vojakom z povolania sa nikdy nestal, vytúžený civil po troch rokoch vojenskej pakárne si ubránil a po ukončení základnej vojenskej služby mohol okamžite po opustení kasární s demonštratívnym výkrikom „Nikdy více Krhanice" zvrhnúť svoj drevený vojenský kufor z mosta do vody riečky obmývajúcej krhanické kasárne, aby ho voda odniesla generálovi Čepičkovi po Vltave až do Prahy. Cestou domov preplneným vlakom radšej stál. Len v kádrových materiáloch mu navždy zostala doživotná škvrna, že v tej pre našu republiku tak ťažkej dobe odmietol splniť rozkaz generála Čepičku a povýšil svoje temné, prízemné, sebecké a nízke osobné lekárske záujmy nad vznešené a kryštáľovo číre potreby našej ľudovodemokratickej armády.
P.S.
Pomstychtivý generál Čepička nikdy nezabúdal a tobôž neodpúšťal. Pre túto čiernu škvrnu v otcových vojenských kádrových materiáloch ho po 30 rokov z vojenskej správy pravidelne povolávali na vojenské cvičenia. Generál bol už dávno politicky mŕtvy, keď otec mal ako 40 ročný mozgovú príhodu a čiastočne ochrnul, ale pod vplyvom generálovho pomstychtivého ducha armáda údajne stratila otcov zdravotný záznam s konštatovaním nemožnosti vykonávania vojenskej služby a pokračovala v otcovom povolávaní na cvičenia i naďalej, s odôvodnením, že chodiť predsa nemusí, veď ona si ho už na bojisko nejako dovezie a tam už môže robiť to presne isté, čo v civile. Až v 60-ke pri vyraďovaní z armádnej evidencie sa konečne dozvedel, že už 20 rokov má na vojenskej správe založenú modrú knižku, ktorú mu vraj nejakým omylom zabudli doručiť. A tak sa mu 30 rokov po tom, ako svojou oceľovou vôľou porazil železnú päsť generála Čepičku, podarilo poraziť i jeho hrdzavého ducha.
Ešte dlho potom mu z Okresnej vojenskej správy volávali, aby im svoju už 20 rokov neplatnú vojenskú knižku konečne vrátil a a prosili ho, aby rozširovaním dezinformácií o tomto drobnom a bezvýznamnom nedostatku v armádnych evidenciách nepodkopával dobré meno našej drahej socialistickej armády. A vojenský kufor, ktorý mu armáda pred 30 rokmi, po vylovení z riečky pretekajúcej Krhanicami, na pokyn generála Čepičku poslala domov poštou a ktorý bol nemým svedkom toľkých cvičení, konečne mohol definitívne zapadnúť prachom na povale. Ani všadeprítomné myši ho už nechceli hrýzť.
