Ema je doma

 Z vysokej police medzi darovaným a krásnym do mňa páli pohľadom hadích zreničiek cez zvodné prižmúrenie, cez znamenie rozoznávajúce chlapca od muža i naopak, držiac pevné rysy líc bez známok času, akoby tie jej líca niesli všetku znudenosť sveta s jemne pozdvihnutou bradou, aby nepôsobila príliš povýšenecky a napriek tomu cítim, ako má telo v pohŕdavej póze, že v nej musí kvitnúť niečo, čo iné nepozbierajú a ostatní nedosiahnu, a nato sa snaží pôsobiť, akoby sa na mňa nechcela dívať, že sa z pevnej ulity pleteného svetra mimochodom otočila mojím smerom dávajúc mi najavo, že sa nenamáhala, a i tak v letmom pohľade stihla dostatočne podceniť život, ktorý skrze mňa tečie, no zdá sa mi, že by bezo mňa nemohla existovať, pretože i ja som súčasťou obrazu, z ktorého na ňu hľadím.