Sedel som vedľa Teba, no nemal som váhu a ani hlavu. Chvíľu si tancovala pre mňa a chvíľu si nebola.
To desí ma a zúrim tam niekde v podkroví, kde ma hýčkač, kde mi ukazuješ správne kroky. Padá váza s vervou, padám, niekedy si príliš, niekdy je žiarlivosť len malicherná stopa. Možno sa to zdá, ak tancuješ uhrančivo ako kvet kvetov, a potom akoby slabozraká hviezda a hneď tak výbušná, celá akoby, že som proti tebe sotva dieťa.
Sedel som v tebe a túžil znova po tom jedinom, teda rozbiť ešte bilión váz. Stále túžim a stále som dieťa, a ani tu sa vekom nemením a pritom ty, tebe nestačím, tebe je jeden svet málo. Zrejme sa po ňom len plantám, chodím a nehrám, priznávam.
No dúfam, že i tak dostaneš svojho slova, že nájdeš moju váhu s hlavou.
