Nepôsobí strateno, len je v cudzích pachoch podozrivo tichá. V čiernom odraze okna sa nakrátko stratí a zastrie výhľad nad ospalým mestom. Jej pohľad je lačnou bránou, podpísaný nedožitým s prázdnym snením, ktoré ju obíjajú odkedy sa stala ženou. Odopne si náušnice a položí ich na nočný stolík tak opatrne, ako keby v nich boli všetky zrnká jej nemo lámavej duše a unavené srdce. Počas noci z nich nespustí zrak a bude na nich visieť našepkávajúc, že to oni sú ona a ten, ktorý ich daroval, ten jediný smel.
Napije sa, ale sile vína vzdoruje. Napije sa a prešľapuje na dlhých nohách a jej pleť je napnutá, prská z nej túžba neistých samôt, aké pozná len ona, v akých sa topí vyprahnutá. Izba je izbou a jej po krku prejde vlnka zimomraviek, ktorú predo mnou skrýva, pretože dôverne odhaľuje, že sa bude ráno nenávidieť, nenávidieť svet, aký ju opustil a nechal prežiť ďalšiu noc, ďalší pochod prázdnou chodbou. Vypne si vlasy a jej pery sa pritom usmievajú naučeným gestom, akoby sa zabudli smiať a dôverovať. Trochu sa chveje a dúfa, že ju vytrhnem zo všednosti, že z nej strhnem kovové šaty.
Šaty padajú na parkety medzi poháre vína a taniere. Jej ticho je hlúpe a pritom vážne. Pohľadom žiada, buď chlap a strhni a búraj, len sa ma nepýtaj, či môžeš. Viac sa nedokážem strážiť, zober si ma, zober ma konečne do miest pieskového prežitku a miluj ma. Miluj a prejdi mnou. Zapadaj do mňa a bozkaj, oživ vyschnuté slasti, a ja sa rozcuchám tvojou prítomnosťou. Rozcuchaj a obráť mi poznaný svet.
Zaspali sme cudzí a víno ostalo otvorené. Ráno mi utiekla bez náušníc.
