Na chodbe som ti pripravil dáždnik a vysoké topánky. Tiahla si sa za mnou celú cestu, už od holubej izby som ťa cítil, ten tvoj znudený postoj nad patetickým utopením. Neveríš, že by som bol schopný?
Nebudem hrdina, ani som nemal byť, a ty si ma nechala veriť. Som hlupák. Hlúpy, ale i ty, pretože ma sleduješ a ja, že mi chýba ďalšie víno. Smola na moju hlavu, že tá moja hlúposť zabíja.
Do toho nonstopu som vstúpil sám a vyšiel osamelejší. Prvá z prázdneho kruhu si tam na mňa čakala, akoby si sa chcela zdôveriť, no drobné paže ti objímal premočený kabát. Nepovedala si nič a znova si bola skutočná, skutočná a bosá, tá ktorá sa bezo mňa zaobíde.
Z ticha nás vytrhli zabudnutí, čo poznajú všemožné skratky a neboja sa. Vtedy sa nad mestom objavilo zopár hviezd a chodník sa letmo trblietal od okien nespavosti. Tvárila si sa, že nemáš čas a ja som o neho nestál.
