A môj hlas šepká k tomu oknu, i keď nemý som. Šepká a nesie sa skrz naliateho maliara, ktorý namiesto hnevu maľoval, a nesie cez pavučinu čo korunní sa na hlave sochy, aby sa miestnosť vyprázdnila. Nech nechá ma hľadieť do prázdna, nech nájde si iného, ale ona len ďalej akoby hluchá, krátko zbehlá a krátko tvrdohlavá, naráža mi do líc a nosa.
Prosím, aby bola cela opäť celá len pre mňa, no šepkajúce vzlykanie ju obchádza. Ešte chvíľu počkám, kým nepríde o posledné sily a pochopí ako sa v nej vidím. Zatiaľ nie sme k sebe úprimní, len visíme v odraze jedného okna, pokiaľ niekto iný nenazrie do rámu. Kiežby. Otvoril by som dvere a pustil do izby trochu ľahkosti, ale tým by sme sa stali len akýmsi obrazom vzájomnej nevery. Preto vážim slova a neopúšťam rám, veď ráno ju nasýtenú nájdem v lepkavom moku a nebudem ju ľutovať, to ona si vyberá na aké dno sadne, akoby úmerná hra k môjmu trucu.
Spoznal som ju. Mucha, aká mi pripomenula iné okno. Tri roky späť v ňom cedila moju hlavu vzťahovým hlavolamom v liečivom alibizme a dnes vidím ju pred sebou a neviem, či je vhodné premietať si ju. Priznávam, že desí ma. Ona a jej vlasy, ktoré jej prešiel valec a z nich špicaté ostrovy s bižutériou. Z líc pyšní sa jej nos, čo zavetrí strach, to pre ten nos ju nenávidia.
Ten neistý pohľad, aký sme si vymenili. To hľadela na mňa ako na starého známeho, čo zhrbil sa tak, že mu do tváre nevidno a do rámu sa sotva zmestí. A teraz po novom neľutuje ona mňa a snáď by vedela vysvetliť úsmev, ktorý nosím schovaný v strnisku. To práve ona by mohla vysvetliť tej, ktorá sa pýtala, neistá sadnúť si na mňa, prečo tu v okne mlčím pred odrazom. Povedala by jej, že som taký Jaromil. Kto iný by to povedal?
