Všetká tá nespravodlivosť sa odrážala od kachličiek sem a tam, aby bojkotovala jednu romantickú predstavu o bytíku v podkroví, o malom útočisku nad mestom v samote. Pravdou je, že kľučky ostávajú v rukách od pradávna a nezáleží, či sú dvere zavreté alebo ich chceme zavrieť. No zdá sa, že dvere bez kľučiek sú len plantajúcimi korálikmi, ktorými nie je možné buchnúť, ak je to nevyhnutné.
„Drž to normálne! Musíš to chytať tak kŕčovito!?“ od malička komentovali moje neobratné končatiny a o dvadsať rokov neskôr, ráno o druhej, keď som nemotorne vytlačil druhú časť kľučky za zabuchnuté dvere, až vtedy som im definitívne odpustil. Striedavo som sa pretláčal s dreveným súperom a nadával na idiota, ktorý dokáže namontovať kľučku opačne a nepočítať s tým, že sa niekedy nejaký romantik vymkne v kúpeľni. Takto sa platí za intimitu bytu oddeleného od zvyšku domu. Zlomené nožničky, kefka, nechty a nakoniec i ja. „Umriem tu.“
Oholil som sa a vyčistil sitko v práčke. Po hodine lúskania etikiet som sa rozplakal na dlážke prisahajúc Bohu, že ak sa z tejto keramickej klietky dostanem, tak všetko napravím, a ako “napravený“ otočím všetky kľučky správnym smerom. Potom som si oholil i hlavu a odmietol svet otáčať. „Kiežby si sa radšej vymkol na záchode.“ potichu zavrčal červený kohútik za závesom. Odhrnul som priesvitnú oponu a bez milosti mu zakrútil krkom.
Stúpajúca para ľahkosťou menila klietku na domov a premietala, ako sa rodím z vody, ako ma mama láskavo umýva, ako ma drhne zablateného, ako nariekam pre štípajúci šampón, ako v sprche pozorujem akési dospievajúce telo, ako sa prvýkrát neholím, holím, ako sa pred zrkadlom naparujem a hneď nenávidím, ako sa milujem pod prúdom horkej vody a ako sa pod ním milujem so ženou.
Museli byť štyri hodiny ráno, keď som si ustlal na vlhkých uterákoch. „Nachvíľu si pospím a hneď potom začnem radiátorom vysielať S.O.S. Ach, ako závidím zadaným.“
