„Párkrát sa mi s tebou snívalo...“
Vravíš mi presne ako taká nevernica, žena vinná tak, že byť ostane alebo nebude ničím. Rozumiem a tentokrát ti nič nevyčítam. Telom odrazím studený vietor, ktorý by ťa mohol objať namiesto mňa.
„... už vtedy som si želala, nebyť tu s tebou...“
Vravíš ako táka martýrka, ktorá ľutuje samotnú predstavu uľahnúť do rámu a otvoriť sa. Rozumiem a tentokrát zavriem dvere pred svetom a zhasnem svetlá, nech sú cudzie oči slepé.
,,... pretože jestvuje niečo, čo je silou zrovnateľné s láskou a pritom, je jej opakom...“
Vravíš mi to takou ľahkosťou, akoby si to všetko pochopila už strašne dávno, myslím, že ti prestávam rozumieť. Mesiac sa medzitým stratil, jeseň vkročila do dverí a ty ďalej vravíš:
„Párkrát sa mi zachcelo...“
