Oranžové svetlušky miznú vratkosťou a sotva blikajú, zavádzajúc presilné kone v prúdoch, nech sa medzi sebou pretláčajú o vzácnosť času. No a potom ospalí v úzkych autobusoch, len akoby sedeli blízko nad tým rozmarom pondelka.
Sedia mi oproti unavené matky s taškami na kolenách, ženy brúsené časom, a ich smutne zabudnuté povahy. Cítim, ako sa mi ich tašky ukladajú na prsia pod nevyslovenou výčitkou, že nikto ich krásu nekrášli, že sotva tú cestu znesú držiac sa pohyblivého operadla, a pritom znesú všetko ostatné a viac.
Videl som mačku ako cestu, lampu a dievča ako cestu, robustné autá a cestu a matky, ale nič som správne nepobral. Kráčal som rannou ulicou a mesto bolo tiché, len On sa mi vysmieval. On si umýval svoje pazuchy dažďovou vodou pod železničným mostom, niekde v srdci mesta pri opustených vrakoch.
