Také to ticho, že počuť kreslo ako dumá, hrdé a vysmievajúc sa človeku, ktorého objíma. Oči čo hladia ma, ruky čo strážia ma. Drzé, vidiace nepočuté, drsné, držiace všetko. Všetko to, do najjemnejšieho zrnka nasiaknuté mnou. Ticho, čo potvrdí, že to niečo, čo delí ma od sveta za oknom, existuje.
Možno ani nie tak od kúta, skôr tam, niekde odzadu, od kozuba sa to ticho nesie. Odtiaľ, kde to tak hreje ak chcem, len večne plaší sa tá, čo zobrala oheň. A to je to! No a on svet schovaný pod korkom, sa mi klania a lichotí, až sa to nedá zniesť. Tak nechám izbu vychladnúť. Na ráno nepretočím budík, len prespím čo sa dá a možno viac, nech sa šamotové srdce zatvorí. Uľahnem premrzlý a snáď počas toho spánku rozvrčí sa mi blízky sen so ženou, že čaká pri zavretých dverách. Znudená sedí na prahu a vraví mi, že to len malichernosť leje sa mi v žilách. Topím sa v nej i s ňou. Myslí si, že len v domnienkach stávam sa obeťou, malá úcta voči sebe samému, pripla by mi na čelo. Nech chodím po ulici a ľudia vidia do mňa, nech pohŕdavo civia na moje kosti. Želám si, aby to tak bolo, aby som sa v nej nemýlil a ani ona vo mne. Dobrovoľne by som sa ponížim pre tú útechu. Nech, potykám si a potknem sa sám o seba v samotáriu. Nech smeje sa, ako pomaly rúčkujem k ďalšej zime. Takých rybárov bez lodí, čo v zime víno pijú, takých je.
Zrejme to ticho neprichádza ani od kozuba, zrejme je vo mne. V lacných sympatiách, tam kde som so sebou v hádke, si musím prebrať, čo som vlastne pochopil a čo len pobral so sebou. Všetky tie myšlienky, o ktorých pravosti si nemôžem byt istý odložím a obzriem sa za tou hromadou. Väznený vo vetách ako v týchto múroch, ktoré si tak držím a strážim. Tak ako sa domnievam o svojej plodnosti, naivne, akoby tu predo mnou nikto nikdy nebol, tak možno len sedím v ustlanom kresle a svet už dávno za mňa myslel. Môžem si liečiť ducha, liečiť sa pred sebou samým na chvíľu, len aby o pár rokov vystrelila myšlienka, aké by to mohlo byť, žeby som tu nesedel, vyšiel von a pozrel na izbu z výšky. Teda zabudol ako znie šepot stien a kto sa komu klaňal. Zabudol, ako mnou trhalo súcítiť s prachom, ktorý si bude poletovať ďalej a už ho nebudem vnímať. To budem vo dvore hľadať chodníky. Tá myšlienka bude posledný a prvý výstrel.
