No a mne sa po roku zachcelo budovať ďalej, ďalej stavať a prekladať, stavať a viesť rozpravu s muchou, potykať si so žabou na chodbe, a pritom bdieť až do prvého jarného dňa. A svet k Máju speje a potom ešte ďalej. Ten starý treba opustiť. Nechám ho, no ibaže akoby už pre mňa nové budovanie nie je potrebné a ani žiadnej primalej vojny niet. Zdá sa, že si niečo tušila a krátko potom ušla - kiežby si ostala Stará.
Po vojne - po nevojne, si ma nechala zmúdrieť a rozdeliť v zelenej izbe. V izbe s malým umývadlom, v ktorom sa jeden chlap neoholí. Niekde tam v perinách popri diaľnici a bez smútku. A toho smútku som sa mal zbaviť, tak sme si sľúbili, no teraz mi chýba a vídam ho v uliciach, preskakujúc pomedzi rýchle autá. Vídam ho strmhlav v zatúlaných očiach a tváriach bez uší. Vídam ho tesne pred májom, mesiacu čo niekam speje. Kiežby si nikdy nezostarla.
Štvrtá doba, Štvrtá žena, - Láska prvá, druhá, tretia...
