Zabúdam nedobrovoľne rýchlo a hneď pomaly, no dúfam, že je to tak dobré, pretože vravia, že dokonalá pamäť by mohla viesť ku neznesiteľnému strachu zo všetkého, čo sme nezabudli. Ak sa nemýlia, tak potom je zabúdanie akási terapia bez predpisu, niečo ako duševná hygiena, o ktorú neprosíme a i tak zabudneme. Nakoniec, možno len platíme daň alebo vyrovnávame druhú misku váh, aby rovnica mala riešenie, a tak musíme zabudnúť i na to veselé.
Predstavujem si, že voda takisto zabúda a že skrátka musí, aby mohla žiť. Akoby musela vždy nakrátko zabudnúť sama na seba, na svoje predošlé, keď taje z ľadovej kocky, keď sa mení na ľahkú paru a opäť zmŕza. A my sme predsa voda. Podobne sa motáme v akomsi kruhu a tak mi príde dobré, že sme zabudli byť veselí, pretože potom, ako prejde cyklus, keď zabudneme prečo sme zamrzli na jednom mieste, môžeme byť znova veselými, bez toho aby sme chceli byť veselší.
A pritom ako voda zabúda, stále vie ako sa vznášať, ako zastať, pretože ten cyklus je v nej, bez toho, aby ho sama chcela urýchliť.
