Sedí pevne držiac uštvanú hlavu medzi stehnami, že nemožno vidieť na východ rozletu, alebo sa otočiť iným smerom. Sedí a pozná nás všetkých, sedí a postupne oťažieva v raných hodinách a pritom zviera stále tuhšie šepkajúc predpoveď blízkych mesiacov.
Vraveli o nej, že ich s úsmevom ťahá do ulíc tancovať, mňa však ťahá do malého bytu ľutovať všetko predošlé, aby plnila meno Katana. To smutné meno, ktoré mi dala za mojím chrbtom, ktorým kŕmi zakotvené pochybnosti, nech by rástli a kládli sa k nej.
Je malicherná i úprimná, je priesvitná skrz naučené zrkadlo, až ma desí a potom skrze mňa ďalej desí okolie. Hľadí ma po vlasoch a zvoláva myšlienky na starú vojnu. Sedí ako malá dáma a zvesenými nohami mi bije do pŕs, že ju neprestajne teší stláčať hlavu silnejšie.
Nehasí smäd a ani nelieči staré, i keď sa tvári, že by chcela a má tú silu, i keď má kvetinový veniec okolo alabastrových vlasov, tak len klame svojou prítulnosťou.
